Cross the lines

*Ako (ne)hrať podľa Shanových pravidiel*

Ráno som sa už tradične zobudila na zvuk budíka. Môj spánok bol síce možno veľmi dlhý, no natoľko nekvalitný, že som sa zobudila v stave, akoby ma niekto praštil mechom po hlave. Pomyslela som si, že v takom stave predsa školu vynechať môžem, no pri spomienke na Shanov odkaz som si to v momente rozmyslela... Nájde si ma všade... i keď to znie veľmi prehnane, v tomto prípade som si bola takmer istá, že on by svoju výhražku aj splnil. 

Preto som sa s nechuťou a strašným pocitom vo svojom vnútri obliekla, upravila a vydala sa na cestu do školy. Jesť som kvôli stiahnutému žalúdku nedokázala. Celou cestou ma trápil pocit, ktorý sa po vstupe do školy ešte znásobil, že napriek mojej snahe zamaskovať svoju červenú tvár a napuchnuté oči, každý vidí pocity, ktoré v sebe ukrývam. Ľudia na mňa totiž vrhali zvláštne ustarostené pohľady, ktoré akoby vraveli: "Slečna, šľahli ste si dnes ráno niečo veľmi silné?" , "Máte nejakú životohrozujúcu alergiu na tie divné chumáče poletujúce vo vzduchu?" alebo rovno: "Treskol vás dnes niekto po kečke kladivom?". Snažila som sa odpovedi na tieto otázky sršiace im z očí radšej oblúkom vyhýbať a postupne sa nenápadne presunúť do triedy. Shana som ráno nikde v priestoroch školy nevidela, čo ma dosť prekvapilo, lebo pokiaľ je v škole, tak sa okolo neho vždy vytvorí nemalý hlúčik obdivovateľov. Tentoraz sa tam však vysktovali len menšie skupinky a jeho nechutnú tvár som nikde ani len nezazrela. Využila som teda príležitosť a s ľahkosťou sa dostala až k svojej lavici. 

Hneď som zbadala Emily, ktorá ku mne priskočila s nahnevano-vystrašeným výrazom, potiahla ma za ruku a odtiahla na wc, kde ma okamžite ma začala zasypávať výčitkami: "Deanna Clarková! čo si ty vlastne o sebe myslíš! Neprídeš včera celý deň do školy a nezdvíhaš mi telefón!"  "Em..."  "Ticho! Teraz žiadne Em! Ani nevieš ako som sa bála! Myslela som si, že sa ti niečo stalo!" zabodávala do mňa ostrý pohľad. Mlčky som na ňu hľadela a vymýšľala v duchu nejaké rozumné vysvetlenie. "No počúvam, čo sa stalo?!" netrpezlivo dvíhala obočie. Musela som nasýtiť jej nedočkavosť a hlad po odpovediach, preto som povedala toprvé a najotrepanejšie, čo len človeku môže napadnúť: "Necítila som sa dobre, prepáč. Asi nejaká chrípka či alergia...Vidíš, že ešte dnes mám oči červené. " rozhodla som sa využiť svoj strhaný výzor ako dôkaz môjho tvrdenia. Nedôverčivo si ma premerala a potom pokračovala s vyzvedaním: "A prečo si dofrasa nemohla zdvihnúť ten blbý mobil a ozvať sa?" "Pretože som celý deň preležala a prespala." Neveriacky si ma premerala. A potom zazvonil zvonček. Ešte raz na mňa zazrela a so slovami: "O tomto sa ešte porozprávame..." sa vybrala na hodinu.

Našťastie som to s Emily nejako ututlala a zvyšok dňa by prebiehal úplne normálne, nebyť udalosti, ktorá sa udiala v priebehu poslednej hodiny...

"Deanna Clarková nech sa prosím dostaví do riaditeľne! Opakujem Deanna Clarková nech sa dostaví do riaditeľne!"ozvalo sa zrazu so starého rozhlasu uloženého nad vchodom do triedy. 

Samozrejme, ako to vždy býva v takýchto situáciách, všetci moji spolužiaci spolu s profesorkou na mňa upreli pohľady. Viacerí si začali niečo šepkať a ja som sedela ako primrznutá ku stoličke, neschopná pohybu. "Dee prečo by ťa riaditeľ volal na stretnutie?" zašepkala mi do ucha Emily. Pokrčila som plecami. Nevidela som žiadny dôvod. Iba ak by ma včera v škole niekto videl... Čo keď mu o tom Shane niečo prezradil? Po chrbte mi prešli zimomriavky. "Slečna Clarková, chodte prosím za pánom Thomsonom." povedala profesorka a ja som teda neisto stala a za doprovodu desiatok očí som opustila triedu.

Zmätene som kráčala prázdnou chodbou k riaditeľni, ktorá sa nachádzala na jej konci. Nervózne som si prepletala prsty a po príchode k dverám som sa ešte párkrát zhlboka nadýchla. Potom som zľahka zaklopala. "Ďalej!" ozvalo sa zvnútra a ja som s malou dušou vstúpila dnu. Kancelária pána Thomsona bola priestraná, organizovaná a dokonale uprataná. Musím priznať, že toto miesto som navštívila iba raz a to pri zápise do našej školy.

"Dobrý deň, chceli ste ma vidieť?" spýtala som sa a ďalej som si stískala spotené dlane. "Dobrý deň slečna, prosím, posaďte sa." povedal a ukázal na stoličku oproti nemu. Sadla som si a od toho staršieho šedivého pána autoritatívneho výzoru ma oddeľoval len široký drevený stôl plný dokonale zarovnaných a usporiadaných papierov. Sklopila som zrak a čakala na verdikt, ktorý prednesie.

"Deanna, dostal som anonymný tip od jedného zo žiakov našej školy." predniesol a moje srdce sa už hlasno ozývalo celým hrudníkom. Uprela som na neho vystrašený pohľad a čakala na vlastnú popravu. Shane mu určite musel napísať o mojom včerajšom nedostavení sa na hodiny... Celkom určite ma čaká vyhadzov... Môže si pogratulovať. Teraz ma už celkom určite odstrihol zo svojho života.