Cross the lines

*Ako prežiť búrlivé ráno*

Au. To je prvé čo som si povedala, keď som sa znova vrátila k vedomiu. Zaklipkala som viečkami a snažila sa zaostriť na obraz okolo seba. Prítmie mi znemožňovalo spočiatku zistiť, kde sa nachádzam. Keď sa mi zrak konečne po zobudení troška adaptoval, spoznala som okolo seba prostredie práčovne. Nebolo tu okno a jediné svetlo prenikalo cez škáru dverí z chodby, preto som nemohla ani rozoznať, koľko môže byť hodín. Siahla som teda po mobile hodenom v kabelke, no keď som sa snažila ho odblokovať, obrazovka ostávala tmavá. Dofrasa! Vybil sa... Ako sa teraz len dostanem domov? 

Odhrnula som si vlasy prilepené na tvári zmáčanej slzami a pomaly vstala. Celé telo ma bolelo kvôli kŕčovitej polohe, v ktorej som zrejme večer od vyčerpania zaspala, schúlená do klbka počas neutíchajúceho plaču. A hlava mi tiež šla vybuchnúť. Cítila som sa mizerne. Nahmatala som vypínač a miestnosť naplnilo svetlo. Rozprestierali sa oproti mne dve práčky a sušičky. Obrovská izba... na to, že slúžila na pranie. Nachádzalo sa tam aj malé umývadlo so zrkadielkom. Keď som sa v ňom zbadala, zmeravela som. Mala som oči celé červené, popraskané a pod nimi sa mi vynímali tmavé kruhy. Všade okolo som mala rozmazaný make-up. Vyzerala som ako z hororu. Teda možno ešte horšie. Nabrala som si studenej vody  a v prvom rade sa poriadne napila, lebo hrdlo som mala už úplne vyschnuté. Vzápätí som si drhla tvár, až kým som nevyzerala aspoň trošku obstojne. 

Potom prišiel čas sa čo najnenápadnejšie vytratiť. Potvorila som dvere a nenápadne kontrolovala situáciu. Na chodbe nebolo ani nohy. Iba plno neporiadku, plechoviek, obalov od jedla a plno iných smetí. Po špičkách som prekračovala bordel a mierila ku schodom. Zrazu som započula kroky. Prichádzali zo spodnej strany schodov, niekto kráčal rovno oproti mne. Pritisla som sa ku stene a modlila som sa, aby len niekto bez povšimnutia prešiel okolo a nechal ma na pokoji. Oči som sklopila dole a tvárila som sa, že hľadám niečo v kabelke. Postava sa približovala a už vyzerala, že prejde, no potom zastavila rovno oproti mne.

"Deanna?" 

Zdvihla som zrak a oči sa mi stretli s neznámym chalanom. Tmavé oči mi upieral priamo do mojich.  Šokovalo ma, že ma oslovil menom. 

"Odkiaľ ma poznáš?" začudovane som sa spýtala. "Nie je veľmi ťažké ťa nepoznať, po tých pletkách s Andersonom" pousmial sa. "Aha, chápem" odvetila som a pohla som sa smerom dolu. 

"Počkaj, ja som to nemyslel zle!" zakričal a dobehol ma. "Som Theo, teší ma" podával mi ruku. Prijala som ju a snažila som sa rozpoznať, o koho by mohlo ísť. Nikdy som ho však nevidela, bola som si istá. 

"Odkiaľ sa tu berieš? Si tiež zo školy?" premohla ma zvedavosť. Nachvíľu sa zamyslel a odvetil: "Áno, ale som tu nový. Prišiel som len minulý týždeň. Ty si na odchode?" spýtal sa lebo som sa každú chvíľu posúvala o schodík nižšie. "Áno, mám dosť. Chcem ísť domov." povzdychla som si a konečne zišla na spodné podlažie.

"Počkaj, môžem ťa hodiť, na ktorý smer ideš?" ponúkol sa. Bolo mi to celé nejaké divné. Bol príliš milý a ochotný na to, že sa rozprával s jedným z najspodnejších článkov našej školy. Ale keďže som nemala inú možnosť, vzhľadom na môj vybitý mobil, napokon som súhlasila. Vyzeral byť úplne triezvy a ani z neho netiahol alkohol, tak som to za nebezpečné nepokladala. Vyšla som za ním cez vchodové dvere a zastali sme pri menšom čiernom aute. Kým som nastúpila zaujala ma však scéna, ktorá sa zrazu predo mnou strhla.

"Shane, ako si sem mohol vpustiť hentú zmiju!" vystúpila zrazu z luxusného kabrioletu upravená žena. Poznala som ju. Bola to tá, ktorá nám otvorila, keď ma sem minule Nate nasilu doviezol. Zrejme Shanova mama. Nerozumela som, čo sa deje. Žena rozhadzovala rukami a hádzala na mňa pohľady. Shane s ňou búrlivo diskutoval.

"Deanna, sadni si. Odchádzame!" zakričal na mňa Theo, ktorý si už sadal za volant. Prebralo ma to zo šoku, ktorý som prežívala a strnulo som sa zosunula do sedadla. Zabuchla som dvere a viac nepočula zvuk k obrazu, ktorý sa mi prehrával pred očami. Pár sekúnd som ešte sledovala ich nahnevané pohľady, kým sa auto nestratilo za rohom ulice. Ostala som v tichu. Theo nič nevravel, zrejme tušil, že teraz nemám náladu na ľahké konverzácie.

Nerozumela som ničomu. Už po tom, ako ma raz môj brat doviezol pred dvere Andersonovcov, tá žena sa chovala prinajmenšom nepriateľsky. Ale čím som si vyslúžila tento výbuch? Namiesto toho, aby riešila rozhádzaný dom po synovej prežúrovanej noci, ona sa rovno zamerala na mňa. Mohla ma tak neznášať za to, že nepatrím medzi zbohatlíkov, ako sú oni? Alebo je Shane niečo o mne porozprával? Nešlo mi to do hlavy.

"Kam to bude?" spýtal sa za chvíľu Theo a ja som mu automaticky vyhabkala adresu. Potom som sa ďalej ponorila do svojich myšlienok. Sledovala som cestu mihajúcu sa za oknom. Nerozumela som hlavne jednej veci - ako môže mať taký tichý a bezkonfliktný človek ako ja toľko nepriateľov?

Keď sme zastali pred mojím domom, len som ho ticho pozdravila, poďakovala a náhlila sa do úkrytu v podobe mojej izby. Keď som však došla domov, nečakal ma taký hladký priebeh príchodu, aký som čakala. Rodičia nervózne pochodovali po obývačke a výnimočne nehľadeli do žiadnych papierov ani displejov. V momente môjho príchodu na mňa obaja obrátili zrak a namiesto pozdravu spustili: "Deanna Clarková, kde si bola láskavo celú noc?! Toto je to stretnutie s kamarátmi?!" rozkričal sa otec. "Pozri sa na seba ako vyzeráš, kde si bola? Smrdí z teba alkohol!" pridala sa aj mama. Dobre, že som nakoniec neprišla v noci. Nemo som na nich hľadela a zas raz nevychádzala z údivu. Väčšinu času som im úplne ukradnutá a zrazu im vadí, keď jednu noc nie som doma. Nahnevali ma. V hádkach som zvykla zachovať chladnú hlavu, ale v poslednej dobe už toho bolo na mňa asi moc. Neudržala som sa...

"Toto snáď nemyslíte vážne! Som vám úplne ukradnutá, každý deň od skorého rána do večera trávite v robote, ledva vás v priebehu týždňa zahliadnem! Cez víkendy trčíte zase doma za počítačom a nad papierovačkami, zmôžete sa voči mne tak maximálne na pozdrav. Je vám absolútne jedno, kde som, čo robím, s kým som a čo sa mi deje v živote! Tak mi dofrasa prestaňte zrazu hovoriť, čo mám robiť! Keby ste boli skutočne takí ustarostení rodičia, tak sa nechováte stále ako zaslepení sebci a aspoň trochu sa o mňa zaujímate. Takže do toho kde a s kým som bola je vám veľké nič!" sypali sa zo mňa sami slová a spolu s obrovskými slzami vyplavovali zo mňa všetok hnev a úzkosť. Rodičia ostali stáť ako obarení, takúto ma asi nikdy nevideli. Ja som využila moment prekvapenia a rozbehla sa do svojej izby. Dvere som zavrela na zámok a ponorila sa do svojho útočišťa. Schúlila som sa na mäkučkej perine a nechala zo seba vyplaviť všetky nahromadené emócie.