Don't let me go / Zayn Malik

27. diel - Nikdy sa nepoučím.

Celý deň prebiehal podľa mojich plánov. Poobedie som strávila spoločne s rodinou a so Zaynom. Malého sme maximálne vyčerpali, až zaspal. Nebolo to až také náročne, keďže je to novorodeniatko, ale dalo to zabrať aj nám dvom.

Momentálne som kráčala nočnými ulicami do cela pokojného Bradfordu. Len svetlo z pouličných lámp osvecovalo moju bledú pokožku.

Zayn ma chcel ako správny priateľ odprevadiť, ale ja som mu to zakázala. Nechcem aby mi stále stál za chrbtom a dával neustále na mňa pozor. Čo by sa mi mohlo také stať ? No nič.

A po druhé, nechcela som, aby sa náhodou stretol s Dylanom. Ak si dobre pamätám, naposledy to nedopadlo najlepšie. Pre jeho dobro som mu ani radšej nepovedala, že za ním idem. Pustiť by ma tam pustil, keďže by nemal ani právo mi to zakázať, ale počúvam tie jeho reči, ako mu je nesympatický a nemôže ho vystáť, nie, ďakujem. Už aj bez toho mám veľa problémov.

Čoraz bližšie som sa približovala k parku, tak som počula dôraznejšie hlasy viacerých ľudí. Zapozerala som sa na obrazovku svojho mobilu, kde hodiny ukazovali pól desiatej večer. Vstúpila som cez obrovskú železnú bránu do mestského marku a naďalej kráčala po hlavnej cestičke.

„Si slepá alebo čo ?“ okríkol ma až príliš známy hlas.

„J-ja, prepáč,“ zašepkala som.

„Ale, ale. Dobre vidím ? Melisa ?“ schytil ma za predlaktie, „Hej chalani, poďte sa pozrieť,“ zakričal na svoju bandu.

„Nechaj ma ísť, prosím,“ sykla som bolesťou, keď svoj stisk spevnil.

„Prečo by som to mal robiť ?“ pritlačil ma k najbližšiemu stromu, ktorý tam sál.

„N-neviem,“ zašepkala som čoraz nepočujne.

„Ahá, ty nevieš.“ Zhlboka sa zasmial.

„Dievčatká ako si ty, by sa nemali túlať takto neskoro večer po parku samé. Teda, avšak ti nejde o to, o čo práve mne,“ prisal sa na môj ušný lalôčik. Moje telo stuhlo. Nevedela som sa pohnúť ani o milimeter. Ako keby som bola skamenená.

„P-p-rosím.“

„Neboj sa. Čím sa budeš menej spierať, tým rýchlejšie pôjdeš domov,“ prešiel svojou rukou až k mojím kraťasom.

„Héj chalani, za dvadsať minút na našom mieste,“ zhúkol na kôpku nedočkavých chalanov, ktorá sa začala postupne zbierať preč.

„A teraz späť k tebe,“ prechádzal po mojej pokožke. Po každom dotyku s jeho pokožkou, ma koža začala neuveriteľne páliť. Ako keby jeho dotyk dokázal prepaľovať.

Druhou rukou si začal rozopínať gombíky od jeho riflí. Chcela som začať hovoriť, plakať či kričať, ale v hrdle som mala obrovskú guču.

Dobre, prečo som taká sprostá a nahovárala si, že sa mi nič nemôže stať ? To by som najprv nemohla stretnúť nadržané prasatá z našej školy, že áno ? Kde asi teraz môže byť môj milovaný ? Alebo Dylan ? Mali sme sa stretnúť v tomto prekliatom parku, tak kde dočerta je !

„Nemykaj so sebou, doprdele,“ zahučal na mňa. Za to som so sebou začala hádzať čoraz viac. Nikto mi nebude rozkazovať, nikto !

„Nepočula si ?“ skríkol ešte hlasnejšie. No teraz mi venoval menší darček v podobe facky. Slzy sa mi z očí začali postupne spúšťať.

Nie, takto som si vážne dnešný večer nepredstavovala. A už vôbec by mi nenapadlo, že o panenstvo prídem s najväčším prasaťom. Ako som mohla byť taká sprostá. No ako ? Slzy mi z očí tiekli čoraz rýchlejšie, a pri každom styku s jeho pokožkou mnou prebehol elektrický šok.

Jednou rukou mi zbehol pod tričko a druhou ho začal vyhŕňať. Pozrel sa mi priamo do očí, v ktorých bolo na prvý pohľad vidieť potešenie zmiešané zo zlom. Vždy sa vyžíval v tom, keď niekomu robil zo života peklo, alebo ho mohol verejne ponižovať.

„Pomóc,“ skríkla som z celých mojich síl, keď som v diaľke zbadala nejaký pohyb. Modlila som sa, aby to nebol nejaký kamarát Mika, pretože to by bol môj úplný koniec.

„Suka,“ schytil silne moju bradu medzi prsty. Zasyčala som bolesťou.

„Pusti ju ty špina,“ započula som chrapľavý mužský hlas. Okamžite som ho spoznala.

„Ale, buchtička prišla,“ zasmial sa Mike. Bože, ani teraz s tým nedá pokoj ? Už odjakživa Dylana nazýva Buchtička.

„Drž hubu,“ precedil poza zuby nazúrený Dylan. Zhlboka som si vydýchla, moje prosby boli vypočuté.

„Čo si to povedal ?“ naštvaný Mike ma pustil a namieril si to k Dylanovi. Och, dúfam, že mu nechce vraziť.

„Počul si,“ odpľul si.

„Ty špina.“

„Vypadni !“ zhúkla buchtička.

„Dobre, dobre. Upokoj sa,“ Mike zdvihol hore ruky na znak obrany.

Napokon sa ešte ku mne obrátil a bez slov sa rozbehol netušiac kam. Nevenovala som mu veľkú pozornosť, ale radšej som si rýchlosťou blesku zapla všetky rozopnuté gombíky.

Pocítila som na svojich bokoch niečie ruky a nachvíľu stuhla. Našťastie sa všetok strach z môjho tela vytratil hneď po zistení, že to je len Dylan.

Zaborila som sa hlbšie do jeho objatia a užívala si pocit bezpečia.

„Ďakujem,“ zašeptala som.