Don't let me go / Zayn Malik

30. diel

Och, vážne je už toto 30. diel ? :o Neverím. Ako keby to bolo včera, keď som písala druhú časť (ktorá bola vážne nezmyseľná :D ako polovica častí tohoto príbehu) a hovorila som, že chcem tento príbeh zrušiť. A teraz som tu. Pri triciatej časti. Na príbehu takmer 6K videní s 1K vote, ďakujem.

Stále nechápem ako môžete takúto blúdu čítať, ale veľmi si každého jedného vote, či komentára veľmi cením.

„Ale no tak, ššš, láska,“ pobozkal ma do vlasov.

„J-ja, som s-straš-šne hl-hlúpa,“ stiekla mi po líci slza.

„Nie, nie si. To len on je iba kretén,“ pošeptal mi do ucha.                 

„Neviem čo by som teraz bez teba robila,“ zaborila som sa hlbšie do jeho hrude.

„Ale no, láska. Už sa netráp kvôli tomu idiotovi. Nestojí ti za to. Máš tu mňa,“ usmial sa na mňa. Načo som mu úsmev oplatila. Vážne neviem, ako by som to rozdýchala bez neho.

„Dylan, ty si poklad,“ obmotala som si obe ruky okolo jeho krku a pokojne si vydýchla.

Po nie peknej udalosti so Zaynom som utekala priamo k Dylanovi. Aj bez ohľadu na to, že som mu ešte pred pár hodinami vykričala do tváre, že nech mne a Zaynovi dá pokoj. No na výber som nemala. Zayn ma sklamal. Myslela som si, že mi dáva nejakú dôveru, či voľnosť. No mýlila som sa. Je to sebecký hajzel ako každý druhí.

Nemyslím si, že sú toto silné slová. Je pravda, že som to možno zobrala tragickejšie ako by sa patrilo, ale nedáva mi na výber. Alebo dával ?

Nechcela som už viac myslieť na to poleno, čo mi vždy vedelo nehorázne pomotať hlavu, ale nedalo sa to. Akoby sa moje srdce rozletelo na milión malých kúskov, ktoré sa nedali zlepiť dokopy.

Som neuveriteľné rada, že mám niekoho ako je Dylan. Nechápem, ako som ho mohla tak zanedbávať. Najradšej by som si za to strelila facku. Avšak bolesti už mám aj bez toho dostatok.

„Načo myslíš ?“ odhrnul mi spadnuté vlasy z mojej tváre.

„Na nič,“ falošne som sa usmiala.

„Neklam.“

„Zayn.“ Sklopila som zrak.

„Nepovedal so-„

„Viem,“ odmlčala som sa.

„Tak ?“ priblížil sa k mojej tvári.

„Tak ?“ zmätene som sa naňho pozrela.

„Už tu nechcem počuť to priekliaté meno, dobre ? Je to môj dom  a nerád by som bol, ak by som tu o ňom musel niečo počúvať,“ zapozeral sa mi hlboko do očí. Chápem, že sa nechce o ňom rozprávať, ani ja už nemám chuť. Najradšej by som na všetko zabudla.

„Rozumieš ?“ chrapľavo mi zašepkal priamo do ucha. Po chrbte mi prešiel mráz. Zakusla som si do pery a vychutnávala som si teplo, ktoré z jeho tela vychádzalo.

„Ľúbim ťa, Dylan,“ zababušila som sa hlbšie do jeho hrude a spokojne si vydýchla.

„Počul som dobre ?“ položil si hlavu na moje rameno.

„Áno počul.“

„Prečo všetko to ? hm ?“ vystrel sa a pokojne čakal na moju odozvu.

„Prečo ? Pretože až teraz som si uvedomila, ako veľmi som ti ublížila. Veľmi ma mrzí, že som dávala Zay- jemu prednosť pred tebou. Myslela som si, že by som s ním mohla byť šťastná, ale to som nevedela, že mám teba. Vtedy keď si ma zachránil, pred tým Mikeom, bože ani nevieš aká som ti vďačná. Urobila by som pre teba hocičo,“ zdvihla som sklopenú hlavu, a zapozerala sa do jeho najkrajších modrých očí. Žiarili nadšením, ktoré som spôsobovala práve ja.

„Bože Melisa, ty si môj poklad. Ja som vďačný tebe, že si konečne dostala rozum. Aj ja by som urobil pre teba všetko. Úplne všetko, ľúbim ťa.“ Boli jeho posledné slová, dokým sa so mnou nezvalil do nadýchaných mäkkých perín.

ps: Ak sa tu nájdu nejakí Potterheads/ Dramione shippers, tak by som bola vďačná ak by ste sa mrkli na môj nový príbeh, ktorý nájdete na mojom profile ! :)