Don't let me go / Zayn Malik

36. Robia si len srandu, že ?

*o mesiac*

Rukou som sa pridržiavala o zhrdzavenú starú posteľ. Na chvíľu som spojila svoje viečka a snažila si namyslieť, že keď ich znovu otvorím, bude predo mnou sedieť zdravý čiernovlasý chlapec. No po neúspešnom treťom pokuse som to radšej vzdala. Hovorí sa, že do tretice všetko dobre, prečo to neplatí aj pri tomto prípade ?

„Miláčik, mali by sme ísť," pohladil ma môj otec. Zamračila som sa. Nechcela som od neho odísť. Som rada, že konečne môžem byť pri ňom a teraz ho mám opustiť ?

„Ja viem," šepla som.

„Tak poď, aj zajtra je deň," hodil na mňa povzbudujúci úsmev. Jemne som prikývla a schytila do svojej ľavej ruky malú koženú kabelku, ktorú som od neho dostala na našom druhom rande.

„Oci, čo keď sa prebudí, keď nebudem pri ňom?" smutne som vzlykla.

„Zlatko vieš, že by ťa odtiaľ vyhnali. Je vo vážnom stave, museli byť ihneď zasiahnuť. A obaja dobre vieme, že teba by odtiaľ museli odprevadiť kukláči," brnkol mi po nose. „Takže, na druhej strane je to aj lepšie," hrdelne sa zasmial.

„Ty si strašný. Bavíme sa o vážnej veci a ty tu takto sranduješ," urazeno som mu drgla do ramena.

„A navyše, neviem koho museli brať na vozíčku, keď mi brali krv. Ty citlivka," zasmiala som sa.

„Počul som dobre ?" so šťastím v očiach sa na mňa otočil.

„Čo je ?" zmätene som naňho hľadela.

„Ty si sa zasmiala," zašeptal takmer nepočujne. Och, to bol ten spúšťač radosti.

„Hm, asi áno," predniesla som ako nič, no v nútri ma to potešilo. Naposledy som sa smiala pred dvomi mesiacmi, keď som sa vrátila k Dyl- k bastardovi a my sme sa naháňali po celom dome. Najradšej by som všetky chvíle s ním vymazala z mojej pamäti. Od vtedy ako som sa prebrala a dostala sa na nohy mávam nočné mory. Vždy je to o niečom inom, no podstata sa nikdy nemení. Každú noc mám pred sebou Dylanovu postavu ako ma týra. Nespávam kvôli tomu. Rodičia si myslia, že beriem lieky na spanie, ktoré mi predpísal psychiater, no každú noc ich dávam pod posteľ. Nechcem sa už dopovať liekmi. Ako keby nestačilo ďalších tritisícpäťsto čo ma doktori s nimi každý deň dávkujú.

„No poď, písala mama, že ťa sestričky zháňajú," ľútostne sa usmial.

„Ach, ďalšie vyšetrenie ?" vykročila som.

„Pravdepodobne," chytil mi ruku a spoločne ruka v ruke sme si to namierili na siedme poschodie.

***

„A nemohla by som si to urobiť radšej sama v pokoji, pán doktor ?" špekulantsky som sa zahľadela na svojho doktora.

„V žiadnom prípade Melisa, to neprichádza do úvahy. Vyhrň si košeľu a nevymýšľaj prosím," povzdychol si.

„Ale ja by som to radšej urobila sama. Hen tak to bude bolieť," nariekala som.

„Melisa upokoj sa prosím a vyhrň si tú košeľu," zvýšil hlas.

„Ja nechcem," prekrížila som ruky na svoju obranu.

„Melisa, o tomto nebudeme ani diskutovať," nervózne si prešiel po vlasoch.

„Dobre, tak sa v tom prípade nemáme o čom baviť. Buď pristúpite na môj nápad, alebo ruky preč," rázne som vyhlásila drzím hlasom.

„Sestrička, prichystajte samotku a vytočte mi doktora z mínus jednotky," zakričal na svoju sestričku. Počkať, mínus jednotka ?

„Nie, ja v žiadnom prípade nepôjdem na psychiatriu, to si vyhoďte z hlavy," postavila som sa na nohy a rozutekala sa k východu. Avšak pozabudla som na ťažký náklad – moja chodiaca infúzia. Super. Skončila som na zemi s odretými kolenami a k tomu sa na mňa strepala tá otravná vec, čo ma prenasleduje celý deň.

„Do pi-„

„Pekla," otrávene ma napravil doktor. Už si tu nemôžem ani svoj názor povedať.

„Prepáč Melisa, ale tvoj psychický stav sa zhoršil. Nemôžem to nechať len tak," pomohol mi postaviť sa, no ja som ako malé decko musela robiť naprieky. Preto som sa tam znovu hodila a urazene si založila ruky.

„Robíš to len sebe horšie," falošne sa usmial. A to som si o ňom myslela, že je milý.

„Jediný, ktorý mi to robí horšie ste vy a stále len vy," pošúchala som si svoje odreté kolená.

„Melisa, pozorne ma počúvaj. Je normálne, že si stále v šoku. Predsa, zažila si jedno z najhorších čo sa ti môže stať. A preto je bežné, že budeš chodiť na terapie a podobne. Pozri ako sa správaš. Si nevyspytateľná. Ak si myslíš, že nikto nepočuje ako plačeš po nociach si na omyle. Alebo si myslíš, že zakryješ tvoje staré jazvy ? Stačí sa na teba pozrieť a každý vie, že si trpela sebapoškodzovaním. Si ako otvorená kniha. Stačí jeden pohľad na to, aby si ťa niekto prečítal," vydýchol.

„Tak v tom prípade je celý svet úplne vymletý a pribrzdený, pretože okrem vás na to nikto neprišiel. Neviem či si teraz chcete vyvýšiť ego, keď to tu tak o mne verejne hovoríte. Ale však počkať, vlastne.... zabudla som. Predsa som otvorená kniha, že ? A že vraj potrebujem terapie ? Ste dobre mimo. Jedine čo potrebujem je to, aby ste zdvihli vaše tlsté lenivé zadky a pomohli môjmu priateľovi," zakričala som na plné hrdlo.

„Aj by som sa k tomu vyjadril. Bohužiaľ sa nenachádzam v tele obyčajného človeka ale v koži tvojho doktora. Ak mám voľné slovo, tak ti na plnú hubu poviem čo si myslím. Avšak musím byť ticho a snažiť sa presvedčiť ťa o tom, že ty si tá ranená, ktorá za nič nemôže," svižne sa postavil zo svojej stoličky a namieril si to ku dverám, ktoré následne otvoril. V nich sa objavil môj psychiater aj s posteľou. Na ktorej boli .... putá ?

„To nemyslíte vážne," ironicky som sa zasmiala.

„Melisa buď pôjdeš dobrovoľne alebo násilím," prehovoril muž v bielom. Stála som tam a nevedela som, ku ktorej možnosti sa mám prikloniť. Čo keď naozaj na tu psychiatriu patrím ? Nakoniec som však zvolila útek.

Kedže, dlho nebol žiadny diel, ... a posledný čo som sem dala pred 4 dňami bol dosť krátky, rozhodla som sa ešte dnes napísať novú časť. Potešila by som sa každej odozve :) ďakujem <3