Don't let me go / Zayn Malik

23. diel - Káva, Dylan a môj ohrozený jazyk.

                Chladivý vánok narážajúci o moju pokožku ma nepríjemne chladil. Zaťala som zuby a predierala sa poza stoviek splašených ľudí. Pokrútila som hlavou nad ich neochotou a nervozitou. Každý jeden z nich sa snažil dostať domov, alebo do nákupných centier čo najrýchlejšie a zahriať svoje premrznute telo, teplým čajom, či bavlnenou dekou.

Výnimkou som nebola tak isto ani ja. No na rozdiel od ostatných som pokojne kráčala. Hnať sa za všetku cenu, nemá zmysel.  

Na tvári sa mi zjavil menší úsmev, keď som napokon zbadala moju obľúbenú kaviarničku. Nie je najznámejšia, či predražená, ale na kvalite sa nič nemení. Milujem tú príjemnú kávovú vôňu, ktorá si nájde cestu do mojich nosných dierok po otvorení dverí.  

Pozdravila som mladú slečnu, ktorá vybavovala objednávky. Pozdrav mi tiež ochotne opätovala. Po nadiktovaní objednávky som si sadla na moje obvyklé miesto. Úplne vzadu pri okne. Tam mi bolo vždy najlepšie. Mohla som sa pokojne pozerať na ostatných ľudí, popíjať kávu a premýšľať. Vždy som tu bola vítaná, na rozdiel od toho čo bolo pred pár mesiacmi doma. Hneď som moje myšlienky na zlé časy zahnala niekam preč. Musím žiť zo života, nie zo spomienok.  

Končekmi prstov som si potichu  poklepkávala na stole moju obľúbenú pieseň, dokým som nebola vyrušená. Pozrela som sa na doteraz neznámu osobu, ktorá ma prebudila do reality. Prižmúrila som oči, aby som sa stopercentne uistila, že vidím naozaj dobre. No, na jeho tvár sa nedá zabudnúť. Vyšvihla som sa zo stoličky najrýchlejšie ako som mohla a vrhla som sa mu do náručia.  Prekvapene na mňa pozrel, no nedal sa vyviesť z miery.

„Dylan.“ Pošepkala som.

„Chýbala si mi,“ preniesol pomedzi smiech.

„Aj ty mne. Prepáč, že som sa neozvala po mojom odchode, ale, no, ja, bola som znepokojená tvojím správaním, ak ma chápeš. Prepáč.“ Som na neho v duchu stále naštvaná, ale je to môj Dylan. No jeho slová, ktoré mi naposledy povedal, mi neustále behajú v hlave, ako zaseknutá platňa.

„Je mi to jasné, správal som sa ako kretén. A ak sa môžem opýtať, tak prečo  tu tak krásne dievča ako si  ty, sedí samé ?“ pohladil ma po pleci.

„Potrebovala som si oddýchnuť. Je toho na mňa v poslednej dobre veľa. Mamina bude čoskoro rodiť. Treba riešiť novú izbu, hračky, oblečenie. No a potom tu je druhé bábo, Zayn.“ Zachichotala som sa keď Dylan prekrútil očami. Pre niekoho možno banalita, no pre druhého starosti.

„Mať tvoje problémy,“ pokrútil sám pre seba hlavou.

„Ale prosím ťa, povedal si to ako keby teba niečo trápilo.“

„Kiežby si vedela,“ precedil poza zuby čo najtichšie. Nechcela som to radšej riešiť, aj keby som to ako dobrá priateľka mala urobiť. No už podľa jeho tónu som zacítila, že to radšej netreba rozoberať.

„Nemrač sa, budeš mať vrásky,“ prebudil ma z môjho zmýšľania. Zmätene som sa naňho pozrela, a potom mi došlo, že som sa celý ten čas mračila.

„Že práve teba zaujímajú moje budúce vrásky,“ vyplazila som naňho jazyk ako malé dieťa.

„Schovaj ho, pretože ti ho odkusnem.“

„To by bolo od teba hnusné,“ odula som spodnú peru.

„Aspoň by si toľko nemlela ale robila.“

„Teraz si na mňa zlý,“ tvárila som sa čo najviac dotknuto.

„Ale no tak, Mell, ty vieš že ťa ľúbim, ty srdco moje.“

„Ešte že tak,“ zaculila som sa naň najviac ako som mohla.  

Áno, ja viem že je to veľmi krátke. Patrilo by sa sem hodiť niečo dlhšie, kedže diel tu nebol pridaný tak zo desať dní. Ale, veci sú inak. :D 

Snáď sa nehneváte. Ale chápete, teraz došla na mňa znovu došla taká Potter chvíľka, tak si každýdruhý deň musím pozerať všetky diely -_- :D BUT WHO CARES ?