Don't let me go / Zayn Malik

28. diel - Prekročené hranice

**Hah, 15 dní som nepridala novú časť ? O.o Fuh, a k tomu boli prázdniny. No nič ! Snáď ste ešte na mňa nezabudli. Takže som tu, a začínam vás znovu otravovať :D Btw. 4K reads ! :o a 1K votes  ďakujem !  PS : Bola by som veľmi rada, ak by ste si prečítali moju jednodielovku pod názvom UNHEARD :) **

Nepríjemné hlasité zvuky, ktoré sa ozývali celou izbou ma napokon donútili rozlepiť moje stále unavené viečka. Zaklipkala som mihalnicami a potichu vzdychla, keď som zbadala ako sa dažďové kvapôčky vody snažia sprievode so zosilňujúcimi hromami prebojovať cez okno. Úžasné, ďalší upršaný deň pred nami.

Donútila som sa z tej nádherne vyhriatej postele vyliezť a prebojovať sa cez hromadu Dylanovho oblečenia až do kuchyne. Nenormálne, aby mal niekto taký bordel ako on. Aj keď, keď si spomeniem čo som mala ja v izbe, pred pár mesiacmi, keď u nás Dylan spal a vtedy ma kusol do nohy. Ach, kde sú tie časy ?

Zachichotala som sa, keď som zbadala blonďavú hlavu stáť pri šporáku s varechou v ruke. Ako na povel svoju hlavu obrátil o 90° a ukázal svoje biele zuby.

„Dobre ránko, zlatík,“ podišiel ku mne a automaticky svoje ruky presunul na môj pás.

„Ahoj,“ venovala som mu bozk na líce. Dylan je neuveriteľne pozorný a láskavý chalan, no nemôžem ho porovnávať so Zaynom. Nepatrí sa to. Každopádne, Zayn je pre mňa dôležitejší.

„Ako sa vyspinkala moja princezná ?“ položil si hlavu na moje rameno. Mierne som sa zatriasla. Niekedy si Dylan pravdepodobne neuvedomuje, že mám chlapca.

„Ehm, dobre,“ falošne som sa usmiala. Absolútne som nevyspatá, a celú noc som sa kárala za to, že som nezavolala Zaynovi aby pre mňa prišiel. No nechcela som to vešať Dylanovi na krk. Ešte stále som nerozdýchala udalosti zo včera. Kebyže nie je Dylana ... možno by som ležala niekde v kríkoch, alebo spútaná v nejakej starej plesnivej pivnici. Zatriasla som sa pri tej predstave.

Dylanove ruky stále blúdili po mojom chrbte, no odstrčila som ho v momente keď prekročil moje hranice a presunul sa na môj zadoček.

„Dylan !“ vykríkla som čo mi hlasivky stačili. Myslím, že toto už prekročil. Prekusnem, keď ma prezýva všelijakými prezývkami, ako je miláčik, zlatíčko, a podobne. Predsa, dlhé roky ma tak prezýval a myslím, že to aj napriek tomu, že som zadaná nemieni meniť. No aby sa ma dotýkal na iných miestach nech je povolené, tak to mu tolerovať nebudem.

„Čo je ?“ rozhodil rukami okolo seba a zmätene sa na mňa zapozeral.

„Mala by som ísť,“ zašeptala som skôr sama pre seba, ale dôraznejšie aby to započul aj on.

„Nie, to teda nemala,“ odfrkol.

„Upokoj sa a odvez ma prosím do nemocnice,“ vykročila som k mojím veciam položeným pri botníku. Niečie ruky ma však zastavili. Zasyčala som.

„Čo to robíš ?“ snažila som sa dostať z jeho zovretia.

„Nikam nejdeš. Keď poviem, že nikam by si nemala ísť a máš tu ostať, tak ma počúvneš. Neviem kto ti včera zachránil život, tak by si sa mohla aspoň jeden raz ku mne správať normálne,“ rozčúlene chrlil zo seba tieto slová.

„Som ti nesmierne vďačná Dylan, že si ma včera zachránil. Neviem kde by som bez teba teraz bola, no neviem kto by sa tu mal začať správať normálne. Ja chcem ísť iba za maminou, bračekom, ockom a Zay-„

„Za tým špinavým parchantom, no a ďalej ? Už nemáš na mňa žiaden čas, doriti ! Stále sa niekde flákaš s ním a na mňa zvysoka serieš. Uvedom si, kto tu pri tebe stál, keď ti bolo najhoršie. Uvedom si, kto tu s tebou bol, keď ťa všetci odvrhli. Och, jasné... to iba Dylan, však ten nič neznamená, že ?“ Konečne moje telo nechal na pokoji a oddialil sa odo mňa necelé dva metre. Na jednej strane som si vydýchla úľavou, no na druhej mi ho prišlo ľúto. Vážne naňho zabúdam, to nezapriem, no niekedy sa už chová hnusne.

„Zober si veci a bež za tým tvojím milovaným,“ unavene si povzdychol a pravou rukou ukázal na dvere. Pýtavo som sa naň zahľadela.

„Bež,“ bolo posledné čo som počula.