Don't let me go / Zayn Malik

13. diel - Je to vôbec skutočnosť ?

„Čo chceš ?" Práve sa mi to zdá alebo je urazený.

„Ehm, to snáď nemyslíš vážne."

„Neviem o čom hovoríš, teraz idem ahoj." Zamával mi rovno pred nosom a otvoril vchodové dvere.

„Zayn ! Počkaj," zašepkala som. Ani sa neotočil a len dopovedal zbohom.

***

Sťažka som vydýchla. Môj tep sa zvyšoval náramnou rýchlosťou. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Všetko sa mi zdalo absurdné. Nevnímala som nič. Nič okrem osoby, ktorá práve odchádza. Všetko sa to zomlelo tak rýchlo. Až príliš rýchlo.

Dvere sa hlučno zatvorili - teda, Zayn tomu dopomohol. Okamžite sa moje nohy rozbehli za jeho stopami. Nie, nemôžem mu dovoliť odísť.

Zaynová postava bola odo mňa vzdialená minimálne 500 metrov. Schmatla som kľúče z parapety a namierila si to priamo k odchádzajúcej postave - keďže situácia mi nedovolala kráčať, zvolila som variantu beh.

Volanie jeho mena sa ozývalo celou ulicou - neviem, či sa tvári, že ma nepočuje alebo opak je pravdou. Zrýchlila som tempo svojej chôdze - behu. Má to vôbec cenu ?

Videla som, že už zabáča k jednej bráne - avšak určite nie k jeho. V tom momente sa moje telo zastavilo. Otočila som sa na päte a uprela zrak na lesnú cestičku. Nikdy som ju tu nevidela a už vôbec som netušila kam vedie.

Moje kroky nasledovali práve po nej. Neprešlo ani päť minút chôdze a už ako keby som sa nachádzala v inom meste, inej krajine.

Obrovské, prekrásne a najmä farebné kvety, ktoré viedli pozdĺž chodníka dodávali tomuto miestu pocit tepla - pokoja.

Zeleň bola až nepravidelne zelená. Všetko to tu do seba zapadalo ako puzzle. No ako čerešnička na torte bolo prekrásne sfarbené jazierko v strede tohto raja.

Nedokázala som odolať svojej túžbe - túžbe si ľahnúť do hlbokej trávy a pokojne si užívať niečo neuveriteľné.

Jediné čo tu bolo počuť, bol šuchot rákosia, o ktoré narážal príjemný vánok.

Avšak toto miesto bolo neuveriteľné - nemohla som zabudnúť na jednu osobu - na Zayna.

Ešte teraz sa neviem spamätať z toho čo sa pred pár sekundami, minútami, hodinami stalo. Všetko bolo tak dokonalé - avšak to by nebol život keby sa niečo nepokašle, však ?

Už dlho som rozmýšľala o mne a Zaynovi. Neviem čo sa to so mnou deje. Ešte pred pár dňami by som rozmýšľala len na smrťou mojej sestry - teraz ? Do života sa mi zaplietol jeden chalan a už je všetko hore nohami. Nebudem si už klamať, áno cítim niečo k nemu - len neviem presne čo. Kamarátstvo ? určite. Lásku ? nie, to je absurdné. Poznáme sa pár dní. Ale keď ... nie. Ja nemôžem milovať. Neviem čo to znamená milovať či byť milovaný. Neviem čo taký človek vôbec pociťuje. Moje viečka sa pomaly zatvárali - pokým som na svojej ruke nepocítila teplo ďalšej ruky - ale nie mojej.

V tom momente som otvorila oči - to čo som pred sebou videla mi však vybilo dych.

Nahlas som preglgla. Nechápavo som pozrela na osobu, ktorá stála za obrovskou tuctov rúži.

„Ja... j- je mi to ľúto, prepáč," zašepkal. Opatrne mi podal obrovskú kyticu ruží - ktorú som samozrejme prijala. Pri pohľade na tu krásu, ktorú som držala v rukách sa mi chcelo plakať. Rukou som jemne prechádzala po voňavých lupienkoch. Moje oči boli rozžiarenie ako nikdy predtým. Vybrala som jednu ružu, a priložila si ju k nosu. Vôňa, ktorá sa mi dostala až hlboko do hlavy ma zaplavila pocitom šťastia.