Don't let me go / Zayn Malik

22. diel - Večera v reštaurácii, nie moc dobrý nápad.

 Takže, nová časť je tu ^-^ Ďakujem za vote k minulej časti. Prajem neprerušované čítanie. Láf ju. 

          Slniečko už pomaly zapadalo a tma pomaly pohlcovala celé mesto. Dnes nám pribudol ďalší deň plný zážitkov. Ľudia si pomaly balili svoje veci a napokon s úsmevom na perách odchádzali domov.

My sme už mali všetky veci pohádzane v mojej plážovej taške, ktorú som minulý rok dostala od Dylana. Na rozdiel od iných, sme tu ešte sedeli na tráve pri zapadajúcom slnku, rozmýšľajúc kde nás to dnes zaveje.

Toľko návrhov, kde by sme mohli ešte ísť, no napokon sme sa obaja zhodli, že by sa nám zišlo niečo schrumnúť.

Zdvihla som sa zo zelenej trávy, ktorá pokrývala väčšinu areálu, a tak isto som pomohla Zaynovi.

Zobrala som tašku cez plece a spoločne sme si to namierili k čiernemu autu. Ako správny gentleman, mi Zayn otvoril dvere a na záver ich aj zatvoril. Pousmiala som sa naj jeho činnom.

Zapol si bezpečnostný pás a dupol na plyn. Nečakala som, taký rýchli pohyb, a tak sa moje krehké telo zaborilo do mäkkých kožených sedadiel.

„Môžem vedieť, kam máme namierené ísť ?“ spýtala som sa ho počas jazdy. Podľa toho v akej štvrti sme sa práve nachádzali, my došlo, že asi na hot-dog nepôjdeme.

„Uvidíš,“ pohladil ma po stehne. Prstom som ho pokarhala, aby sa venoval radšej jazde a nie mne.

Celý čas v aute panovalo ticho, určite nie trápne, iba sme boli obaja unavení na to, aby sme niečo hovorili. Auto napokon zastalo pred jednou dosť dobre vyzerajúcou reštauráciou. Neveriacky som pozrela na Zayna, ktorý sa usmieval od ucha k uchu.

„To nemyslíš vážne,“ potvorila som ústa.

„Snáď s tým nemáš problém,“ venoval mi jeden z jeho letmých bozkov.

„Zayn, uvedomuješ si, že sme práve prišli z kúpaliska, sme mokrí a vyzeráme ... ehm, proste zle,“ pokrútila som hlavou. Čakala som, že pôjdeme možno do nejakej skromnej alebo útulnej malej reštaurácie, nie že ma zoberie do jednej z najdrahších reštaurácii v Bradforde.

„Za prvé, vieš kde mám to, ako momentálne vyzeráme. Za druhé, nemám sa za čo hanbiť, pretože tam bude so mnou to najkrajšie dievča na celej pologuli, takže aj kebyže tam mám ísť s tebou nahý, nevadí mi to,“ spokojne sa na mňa usmial a už ma ťahal do tej zbohatlíckej budovy.

Ešte, že som moju dúhovú letnú tašku nechala v tom aute, pretože to by som už vážne neprežila. Ruka v ruke sme prechádzali k obrovskému pultu.

Zozadu vyšiel postarší chlapík v elegantnom obleku, podávajúc nám ruku. Ja vážne toho Zayna zabijem, každý tu má oblek alebo šaty. To len dvaja hlupáci ako my, sem môžu prísť v plavkových kraťasoch a v tielku.

Trochu zmätený a prekvapený chlapík, nás napokon zaviedol k stolu pre dvoch. Spoločne sme mu poďakovali, keď odchádzal.

Otvorili sme si jedálny lístok, ktorý nám priniesla milo vyzerajúca čašníčka. Prstom som prechádzala po tých množstvách pití a jedál. Napokon som si objednala Pomarančový džús. Opekané kuracie mäsko so zeleninovou oblohou. Zayn si objednal nealkoholické pivo. Hovädzí rezeň s opekanými dukátikmi – ala zemiaky pokrájané na kolieska.

Čašníčka si to všetko zapísala a spoločne s našou objednávkou si to napochodovala do kuchyne.

Zaynova ruka sa behom sekundy ocitla na mojom zápästí.

„Nie je to až také zlé,“ pošepkal.

„Nie, len sa na nás každý pozerá ako na atrakciu,“ zachichotala som sa. Vážne. Každý na nás hlúpo pozeral, k tomu si niečo šepkali. Čo si budeme hovoriť, sú to zbohatlíci, tí si “môžu dovoliť všetko“

Skôr než niečo Zayn povedal, nás vyrušila tá istá čašníčka. Najprv na stôl položila pitie, napokon jedlo. Popriala nám dobrú chuť a už jej nebolo.

Už len pri pohľade na to božské jedlo, som ho očami hltala. Prešla som si jazykom po suchých perách, aby som im poskytla aspoň nejakú vlhkosť – aj keď, mi ich skôr ešte viac vysuší, ale čo ma potom.

Zobrala som do rúk, ten nechutne drahý príbor. Pomaly a hlavne opatrne som začala krájať malé kúsky mäsa, na ešte menšie.

Každý jeden kúsok, čo som si vložila do úst som si užívala. Tak vynikajúce mäso som už dlho nejedla. Podľa Zaynovho pohľadu som ucítila, že aj jemu dobré chutí.

Keď sme konečne obaja dojedli, príbor sme spojili k sebe, na znak, že máme dojedené. Po chvíľke čakania, dokým niekto príde, som zobrala do ruky vidličku. Behala som s ňou po celom tanieri a aspoň nejako zahnala nudu.

Z vedľajšej strany sa ozvalo zakašlanie. Keďže som nebola pripravená, že by na mňa mohol niekto niečo povedať, respektívne zakašlať, zľakla som. Až tak, že vidlička, ktorú som držala v ruke, mi napokon z ruky vyletela nevedno kam.

Uvedomila som si vážnosť situácie až vtedy, keď ten neznámy dotyčný zakričal. Opatrne som sa pozrela vedľa seba, kde som zbadala toho postaršieho pána, ako kŕčovito drží moju vidličku.

„Jéj, vy ste ju našli,“ preniesla som nervózne. Na jeho tvári sa naberala červeň a čoraz silnejšie začal v ruke drtiť tú vidličku.

„Okamžite. Vypadnite. Ale. Že. Okamžite,“ precedil poza zuby. To ma donútilo sa z chuti zasmiať.

„Bože, človeku padne vidlička, a vy ho hneď za to vyhadzujete ?“ prehovorila som pomedzi smiech. Zayn sa snažil svoj smiech skryť za  predstierajúcim kašlaním.

„Mladá paní,“

„Slečna,“ prerušila som ho.

„Vy považujete vypichnutie oka lyžičkou, za spadnutie ?“ celou silou treskol vidličkou o stôl.

„Chceli ste povedať vidličkou, ale to nevadí,“ zapojil sa do toho celý rudy Zayn. Tým som prepukla ešte do väčšieho smiechu.

„A von,“ Zakričal na celú túto úbohú reštauráciu. Zmätene sme sa zo Zaynom na seba pozreli, a postavili sme sa.

„Už nech vás tu nikdy nevidím,“ bolo posledné čo sme započuli predtým, než sme odtiaľ vyšli.

„Celkom trapas, ale už sme sa takto dobre dlho nezasmiali, čo ?“ pritiahol si ma k sebe bližšie za pás.

„Tak to teda nie,“ prilepila som sa mu na jeho pery.