Don't let me go / Zayn Malik

7. diel - úžasné poobedie

Zobudila som sa v Dylanovom náručí, presne tak isto ako som zaspala. Plánovala som sa pootočiť k Dylanovej tvári ale pocítila som teplý vánok pri mojom uchu.

„Dobré ránko, princezná“ Zašepkal mi Dylan. Pusmiala som sa nad jeho slovami.

„Dobré," pošepkala som.

„Máte doma niečo jesť ? som neuveriteľné hladný,“ Bože, ten by len jedol.

„Hlúpejšia otázka by nebola ?“ Odpovedala som mu s pobaveným tónom.

        Po úžasných raňajkách, ktoré mimochodom pripravil  Dylan, sme sa rozhodli ísť na menšie nákupy. Patrilo by sa trochu odreagovať a naplniť skriňu novými kúskami. Teraz, keď pracujem u pani Smith si môžem pár tých handier viac dovoliť.

Akurát som si v kabínke skúšala, prekrásne tmavomodré šaty nad kolena. Musím priznať že, boli celkom dosť krátke, ale nič nemenilo fakt, že boli nádherné.  Zavolala som do kabínky Dylana, ktorý bol môj osobný guru.

„Melisa, si v nich prekrásna, beriem ich.“ Prehovoril, keď ma v nich zbadal.

„Chcel si povedať, Melisa, zober si ich,“ uštipačne som sa naňho usmiala.

„Nie, ako som povedal, beriem ti ich ja. Dovoľ mi kúpiť niečo mo....“ Dylan chcel niečo dopovedať ale prerušil ho môj vyzváňajúci mobil, ktorý bol pohodený v kabelke. Chvíľku mi trvalo dokým som ho odtiaľ vylovila, ale podarilo sa.

„Prosím ?“ Nestihla som sa ani pozrieť kto volá.

„Melisa, Tu je Zayn, máš niečo na práci ? nešli by sme trebárs na obed ? pozývam“ Och, Zayn. Ja, Zayn, obed ?

„Rada by som ale akurát som s kamarátkou na nákupoch, prepáč, možno niekedy inokedy. Maj sa,“ rýchlo som to položila a hodila som zmätený pohľad na Dylana, ktorý sa tu pomaly váľal na zemi.

„Takže kamarátka hej ? Nevedel som, že som zmenil pohlavie. To sú mi ale novinky.“

Zasmial sa pokračoval. „Och, Ahoj. My sa ešte nepoznáme ale ja som Dylanica rada ťa spoznávam.“ Snažil sa napodobňovať dievčenský hlas ale znelo to skôr ako keby niekto stúpil na mačku.

„Dylanica ?“ To snáď nemyslí vážne.

        Ležala som celá rozvalená a unavená po dnešnom namáhavom dni. Nečakala som, že by nakupovanie mohlo byť niekedy tak namáhajúce, ale s Dylanom je všetko možné. Konečne po dlhom čase som sa zabavila. Viečka sa mi zavierali a moje telo upadalo do spánku. Lenže to by nemohlo ostať len tak, bez toho aby ma niečo nevyrušilo. Tentoraz to bol môj mobil, ktorý mi oznamoval, príchod novej sms. Lenivo som sa poň natiahla a otvorila správu. Zayn.

Zayn :

„Viem že je celkom neskoro ale nešla by si na malú chvíľku pred tvoj dom, čakám ťa dole xx. Z“

To nemyslí vážne. Človek si ani nemôže pospať. Neplánovala som mu odpísať. Zobrala som si zo skrine mikinu a utekala dole.

„Prestaň, lebo ochorieme, prosím už stačí.“ Kričala som na Zayna, ktorý ma naháňal po celej záhrade. Museli sme vyzerať dosť komicky. Bola tma, takže som videla dosť mizerne. Náš hlasitý smiech sa šírili po celej záhrade, až pokým ma nezastavil konár stromu. Celou silou som narazila do stromu. Zayn prepukol ešte do väčšieho smiechu, ale mne moc do smiechu nebolo.

„Bože, Mel, Si  v poriadku ?“  Snažil sa o vážny tón, ale to ho donútilo sa ešte viac rozosmiať.

„Mohol by si sa láskavo prestať smiať, to všetko vďaka tebe. Pozri sa ! Zajtra tu budem mať taký typel, pomaly sa budem meniť na jednorožca. Vidíš, pozri, už mi to rastie.“ Poukázala som presne na stred mojho čela, aby sa presvedčil o tom, že mi tam naozaj niečo rastie.

„Ak mám povedať úprimne, nič nevidím.“ Konečne trochu zvážnel. Vytiahla som si zo zadného vačku mobil aby som mohla posvietiť na Zayna a na cestu k domu.

„Poď za mnou. Ideme dnu. Je mi zima, bolí ma hlava a nič nevidím.“ Chytila som jeho ruku do mojej a viedla ho hore do mojej izby.

        „Morgan, nejak prehrávaš, mal by som ťa to poriadne naučiť. Čo tak doučovanie ?“ Nahodil zvodný pohľad. Na to sa mi zdvihli kútiky.

„Malik, zas nepreháňaj. Len máš šťastie. Doučovanie ? Ani za boha.“  Momentálne sme hrali šach a ja som už siedmykrát za sebou prehrala, už ma to dosť rozčulovalo. Ten krypel čo sedel oproti sa na mne ohromne bavil.

„Dokonalých ľudí je veľmi málo, mala by si ceniť, že ťa práve jeden z nich chce doučovať a nie tu ešte odvrávať.“ Ceniť ? Odvrávať ? Pokrútila som nad ním a jeho rečami len hlavou. A posúvala ďalej mojou figurkou. Aspoň jedenkrát musím vyhrať. Musím.

„Inak, prečo si mi dnes klamala ?“ Prerušil ma v mojom sústredení na hru. Sakra, a už som mala celkom dobrú taktiku. Klamala ?

„Prosím ?“ Spýtala som sa ho ešte raz, pretože som veľmi neporozumela na čo naráža.

„No, pýtam sa prečo si mi dnes, keď som s tebou volal, klamala.“

„Nejako ti nerozumiem,“ Zaklamala som.

-----------------------------------------------------

Nová časť je na svete. Ďakujem za predošlé komentáre. :)