Don't let me go / Zayn Malik

34. Diel - Nechcel som.

Dúfam, že po tomto všetkom čo sa za posledné dni udialo si nevymažete túto poviedku, keďže je so Zaynom. Je mi ľúto ako sa k nemu ľudia postavili, ... ale som rada, že som tomu nepodľahla tiež a že stále pri ňom stojím. Je to jeden úžasný chalan, ktorého mám strašne rada no mrzí ma, že ostatní svoje rozhodnutie zmenili ...

Snažila som svoje prepotené vlasy dostať preč z mojej tváre, no neúspešne. Putá mi to nedovoľovali. Tak veľmi som si priala aspoň na chvíľu sa poprechádzať, aj napriek vyčerpanosti. Zápästia som mala dorezané z kovových prúžkov. Aj napriek tomu, že z môjho tela padali kvapôčky potu, bola mi zima. Nechcela som tu naďalej byť. Cítim sa zlomene. Vodu som nevidela celé dva dni čo tu som spútaná. Nevládala som ani rozprávať. Ten muž ma zničil. Ležím tu ako telo bez duše.

Neviem ako ešte dlho to tu vydržím. Prešli ďalšie štyri hodiny a ja som neprijala ani kvapku vody. Viečka som z celej mojej sily držala otvorené. Nie, musím ostať na žive. Nemôže ma zničiť, proste nemôže. Nie som pripravená zomrieť. Nerozlúčila som sa so Zaynom, s Matthewom (vážne neviem ako to mám vyskloňovať :D) a rodičmi. Nemôžem odísť bez rozlúčky, jednoducho nemôžem.

Snažila som sa zo svojich úst vydať nejakú hlásku, ale jediné čo zo mňa vyšlo bol pach z neumytých zubov. Potrebujem okamžite niečo na pitie, inak to vážne neprežijem. Musí existovať nejaká cesta odtiaľto. Nemôže ma tu držať naveky. Najhoršie je na tom to, že sú prázdniny, takže teoreticky si môžem robiť čo chcem. Bože, ako som mohla byť taká hlúpa ? Teraz však nevyriešim nič tým, že sa tu budem obviňovať.

Po ďalších piatich hodinách som už nevládala ani premýšľať. Moje viečka boli zavreté a bola som vďačná za to, že aspoň dýcham. Teraz som už vážne nutne potrebovala vodu. No poprosiť si o ňu už bolo nemožné. Nedokázala som pohnúť ani jednou končatinou v mojom tele. Vedela som, že mám nízky tlak a o chvíľu sa mi vážne niečo stane. Snažila som sa vložiť všetku silu, aby som mohla otvoriť oči, no jediné čo si pamätám, je ako moje telo padlo do bezvedomia.

****

POHĽAD DYLANA

Moje vzdychy boli čím ďalej hlasitejšie, na rozdiel od Melisi, ktorá sa za celý čas nepohla. No momentálne mi to bolo jedno. Alkohol mi pulzoval po celom tele a ja som sa cítil uvolnene. Užíval som si každý jeden príraz, ktorý mi spôsobil nehoráznu rozkoš.

Svoje unavené a spotené telo som celou svojou váhou hodil na posteľ. Zo zeme som zdvihol biele boxerky, ktoré som si následne na seba obliekol. Pohľadom som zavadil o stále nehybnú dievčinu. Pohladil som ju po tvári, ktorá bola neprimerane studená.

„Melisa ?" zachrapčal som.

„Hej, stávaj," posadil som sa. Ani sa nepohla.

„Melisa," skríkol som. No s ňou to ani nehlo. Priložil som ruku k jej krku, aby som zistil aký ma tep. Zamrazilo ma, keď jej srdce nebilo pravidelne. Na to, že som naliati pod obraz boží mi to myslí celkom slušne.

„Doprdele, Melisa," zanadával som, keď som dvíhal jej znetvorené telo. Naštartoval som auto a upaľoval stošesťdesiatkou priamo do nemocnice. Momentálne ma netrápilo, že z toho budú problémy ako sviňa. Išlo tu o život mladej a krásnej Melisi.