Mafia Twins

29. Kapitola

~Emma~
"Au moja hlava.." S ešte zavretými očami som si držala hlavu, ktorá má príšerne bolela. Snažila som sa spomenúť čo sa včera stalo alebo čo som včera pila. Totižto dosť často sa stávalo, že som išla do nejakého baru, na disko a moc triezva som sa domov nedostala. Niečo mi však nešlo do hlavy. Ja som totiž na nijakú diskotéku nemala ísť. Aspoň čo si pamätám. Otvorila som oči a prudko sa posadila. No ako náhle som to zrobila oľutovala som to.
V duchu som si za to nadávala , bol ten najväčší omyl... Radím vám. Nikdy, ale že fakt nikdy, si nesadajte keď vás bolí hlava, ani nerobte prudké pohyby. Skríkla som od príšernej bolesti. Pred očami sa mi zatmelo a tak som si opatrne ľahla naspäť. No nedalo mi to a o asi 5 minút som sa odvážila otvoriť oči a skúsila som to znova. Takže sa mi to nesnívalo?Naozaj sa to všetko stalo? Hovorilo mi moje podvedomie.
Posledne si pamätám len hlasy. Teda konkrétne jeden hlas. Bol to mužský hlas. A musím povedať že moc slušné slovo teda nepovedal. Bol dosť vulgárny. Bola som v nejakom aute, keď som sa naraz nemohla nádychnut. A vtedy som asi odpadla pretože na nič viac si nepamätám. Zrazu som spoza dverí počula ako sa ktosi zhovára.
Podišla som bližšie ku dverám aby som počula o čom hovoria a podarilo sa. Počula som dvoch mužov ako sa zhovárajú ( asi o mne...aspoň tak som to úvažila).
"Ale možno si aj tak nič nepamätá...."
"Áno, ale čo ak si predsa len pamätá. Čo urobíme potom?"
Vtedy som si uvedomila že som už celkom pri dverách a že ich počujem zreteľne. Naozaj to boli dva mužské hlasy. Su mi nejaké povedomé, no naozaj vôbec netuším odkiaľ ich poznám. Spomínala som si len matne na nejaké odseky s tými hlasmi. No ako som robila v pamäti, premýšľala som, na nič som neprišla. Išla som späť k posteli a sadla si na ňu. Práve včas. Ozvalo sa znova moje podvedomie. Dvere sa rozrazili a dnu vošiel vysoký muž.
Mal potetované ruky a v pere mal piercing. Zdalo sa mi že toho muža som už videla, ale kde ?

"Vieš prečo si tu ?" Prihovoril sa mi hnusným a atogantným hlasom. Ak teraz poviem pravdu čo všetko mi môže spraviť ? hovorilo mi moje podvedomie. "Nie , a čo teraz mi to povieš?" povedala som odmeraným hlasom.
Rozhodla som sa pre vlastné dobro že budem klamať. "Aaaa takže drzá dokážeš byť. Na tvojom mieste by som sa bál!" odpovedal. Síce som sa bála no snažila som sa to nedať najavo. " Nenamyšľaj si toľko! Smola nebojím sa ťa, čo už mi ty môžeš zrobiť?
Ak chceš zabi ma, aspoň mi to uľahčíš!" asi som ho zarazila, pretože na moje slová už nič nepovedal iba sa otočil a zabuchol za sebou dvere. Až večer mi doniesol nejaké jedlo, no to mi len položil a znova odišiel. Jedlo som zjedla a išla si ľahnúť. Chvíľu som ešte pozerala do stropu a potom som zaspala.