Mafia Twins

18. Kapitola

~Mateo~
Naozaj sa so mnou chcela stretnúť??? Vedel som však, že to nebude len také obyčajné stretnutie. Bude sa ma vypytovať na všetky podrobnosti. Taká bola totiž Emma. Chcela vedieť úplne všetko a až potom sa rozhodla či odpustí alebo sa bude naďalej hnevať. A ignorovať. Čakal som už o trištvrte na 14. Potreboval som byť chvíľku sám. Objednal som si kávu a stále pozeral na dvere. O chvíľu som ju uvidel. Stala vonku a chvíľku váhala. V tom sa jej na tvári objavil úsmev a rozhodla sa vojsť. Pohľad sa nám stretol a ona váhavým krokom vykročila ku mne.

"Ahoj" povedal som jej. Hlas sa mi trošku za triasol. Nechápal som to. Vždy som si vedel udržať pevný hlas, ale pri Emme sa mi to nikdy nedarilo. Hlavne keď bola smutná. Chcel som ju objať, ale vedel som, že to nebola dobrá chvíľa. Lenže kedy ak nie teraz? Možnože po tomto rozhovore bude medzi nami koniec. Vstal som a objal ju dosť silno nato, aby protestovala. Chvíľu len tak prekvapene stala, ale potom ma nahnevane odtisla. Vedel som, že ma pravo sa hnevať.

"Chcem sa s tebou porozprávať " povedala.
"OK... Aj ja." 
"Mohli by sme ísť však radšej do parku? Nechcem, aby nás všetci počuli."
"OK" odpovedala. Asi si spomenula ako to dopadlo naposledy, keď sme sa pohádali v kaviarni.
"Tak prosím, začni."
To ako fakt? Však ona povedala prvá, že sa so mnou chce porozprávať. Aj keď musím priznať, že stretnutie som navrhol ja.
"Dámy majú prednosť" vedel som, že je tvrdohlavá  no aspoň som sa o to pokúsil.
"Ale starší taktiež"
OK takže teraz nenávidím svoj vek.
"Chceš povedať, že som starý?" povedal som naoko nahnevane.
Schuti sa zasmiala.
"Povedala som starší, ale nad tým starcom by som tiež považovala."
"Len sa nesmej... Pomaly ma dobiehaš" to už sme sa smiali na celé kolo. Ľudia na nás zazerali ako na bláznov, ale my sme si z toho nič nerobili. Toto mi chýbalo. Jej smiech, zmysel pre humor.... Ale predovšetkým ONA. V parku za chvíľu začalo fúkať a tak sme sa rozhodli vrátiť do bufetu. Tam sme sa rozprávali a spomínali na zážitky. Ale k nijaké mi dôležité u rozhovoru nedošlo. Ani jeden z nás si nechcel kaziť deň.
Ani neviem ako bol večer. Zazvonil mobil. Em sa naň pozrela,  a vtom zmeravela. Zľakol som sa, že sa niečo stalo. A mal som pravdu.
"Deje sa niečo?"
"Hádam nič vážne, okrem toho, že Claire mi volala asi sto krát. A taktiež je už veľa hodín. Už musím ísť."
"Dúfam, že to nebude nič vážne. Mám tu auto. Odveziem ťa?"
"Nemusíš.. Mam to len kúsok."
"Trvám na tom."
"Tak OK" povedala s povzdychom. Vedela totiž, ze by som neustúpil.
Cesta v aute bola tichá. Emma bola celý čas zamyslená. Asi si naozaj robila starosti, prečo jej Claire tak veľa krát volala. Ale zavolať jej predo mnou nechcela.
O chvíľu sme zastavili pred ich domom.
"Tak ahoj a ďakujem za odvoz aj za dnešný večer"
"Aj nabudúce. Ak by sa čokoľvek dialo, tak zavolaj."
"Naozaj ďakujem"
"A pusu na rozlúčku nedostanem"
"Pusu? To snívaj ďalej. Môžme zostať kamarátmi, ale nič viac. Mal by si to pochopiť." Dodala potichu a zavrela dvere.
Pozoroval som ju, kým šla k domu. Pri bráničke mi ešte zakyvala a ja som naštartoval a odišiel. Mal som však divný pocit. Ako by sa niečo malo stať. Alebo už stalo.