Just Friends (✔)

1. diel

Bol 6. júl. Ležala som vonku na hojdačke a čakala, než ma svet objaví. Bol príjemný letný vánok, do ktorého nádherne svietili slnečné lúče.

„Grace, zabudla si si doma telefón a myslím, že ti niekto volal," vybehla z domu moja mama. Posadila som sa a mama mi podala telefón. „Keď niekam pôjdeš, nezabudni mi to povedať!"

„Ďakujem mami. Neboj sa, poviem. Stalo sa niekedy, že som ti to nepovedala?" vzala som si telefón a pozrela som sa kto mi volal.

„Dobre, ale potom..." nestihla dopovedať, pretože som jej skočila do reči.

„Áno, mami," usmiala som sa na ňu. „Poviem ti, keď niekam pôjdem." Znovu som si ľahla na hojdačku a mama odišla späť do domu. Predpokladala som, že do kuchyne.

Prečo ma stále kontroluje?, vírilo mi hlavou. Lezie mi na to nervy.

„Si ešte pod zákonom." Vždy hovorievala, lenže mňa už tie reči nebavila. Mala som predsa 16 a rodičia mojich rovesníkov sa tak veľmi nestarala o to, s kým idú ich deti von. Už by mi nemusela venovať toľko pozornosti. Nie som už predsa malá.

Odblokovala som si telefón a pozrela som sa kto mi volal. Mama mi našťastie aspoň nekontroluje telefón.

Keď mi pohľad padol na meno a telefónne číslo Thomasa, pousmejem sa. Aké nečakané. Mala som od neho niekoľko zmeškaných hovorov. Asi sa chcel stretnúť.

Thomas bol jeden z mojich najlepších priateľov. Poznala som ho už od detstva, keďže sme boli rovnako starí a taktiež aj cez fakt, že naši rodičia boli tiež dobrý priatelia zo strednej školy a bývali sme len pár domov od seba.

„Hej, Grace!" zakričí na mňa známy hlas z ulice. „Prečo mi neberieš telefón?"  Thomasov hlas znie nahnevane, no pobavene zároveň. „Poď za mnou!"

Thomas mal tmavé hnedé vlasy aj oči. Bol odo mňa o niečo málo centimetrov vyšší a väčšinou sa obliekal do tmavých farieb, ako bola čierna, hnedá a šedá.

„Máme výhodu, keď bývame pri sebe tak blízko, však?" položila som mu rečnícku otázku. „Idem, len mi daj chvíľku," rozbehla sa do domu a zakričala som na mamu. „Idem preč, mami! Do zotmenia budem určite späť!" zalapala som po dychu a netrpezlivo som čakala na maminu odpoveď.

„Dobre, Grace. Dávaj si na seba pozor a nerob žiadne hlúposti!" Keďže ma mama nevidela, pretože ja som stála pri vchodových dverách a ona v kuchyni, pretočila som svojimi modrými očami. Zatvorila som dvere a išla za Thomasom.

„No konečne! Už som si myslel, že dnes ani neprídeš," zasmial sa Thomas a zatvoril za mnou dvierka, cez ktoré sa dalo dostať do našej záhrady.

„Veď poznáš moju mamu," znovu som pretočila očami. „O všetko sa príliš stará, preháňa a všade ma strápňuje," na pár sekúnd som sa odmlčala.  „Kam pôjdeme?"

„Chcel by som ti u nás niečo ukázať," Thomasovi sa na tvári objavil úškrn. „Angie má malé šteniatka, chcel by som ti ich ukázať." Angie bola Thomasova sučka. Bol to zlatý retríver a tých som ja priam zbožňovala!

„Žiadny problém!" Na tvári sa mi rozhostil široký úsmev. „Vieš predsa, ako milujem psov a ešte k tomu malé šteniatka! A Angie je úplne úžasný psík." zasmiala som sa.

„Angie je proste najčarovnejšia. Vlastne nie. Angie je čarovná, ale my sme čarovnejší! Naše životy sú čarovné!"

„Ou, aký poet z teba bude. Ale ešte na tom zapracuj, dobre? Toto totiž na básnenie nestačí," obaja sme sa zasmiali a už o minútu sme na dvore, na ktorom veľkú časť života prežil Thomas so svojou sestrou a otcom. Obaja sme mali rodinné domy v jednej menšom mestečku.

„No poď, Grace!" chytí ma za ruku a vedie k malým, zlatým šteniatkam.

„Jéj! Sú nádherné! Predstavíš nás? Aj keď, vyznelo to trochu divne." Obaja sme sa potichu zachichotali.

„Toto je Mabel," ukázal na najmenšie šteniatko, ktoré tam bolo. „Toto je Mackenzie, toto Amy a toto je Argo. Takže decká, toto je Grace. Je trochu divné rozprávať sa so šteniatkami."

„To teda je," zasmiala som sa. „Ale sú nádherní. Takisto ma teší," postavili sme sa z trávy, Thomas ma chytil za ruku a odviedol ma za dom v ktorom býval, kde sa rozprestierala nádherná, veľká lúka, posiata nádhernými kvetmi. Usadili sme sa pár metrov od koncu pozemku, ktorý patril jeho rodine, práve do tých nádherných malých bielych ketín. Thomas jednu utrhol a dal mi ju za ucho. ,,Je tu krásne!" usmiala som sa. Bolo to naše obľúbené miesto. Ako malé deti sme tu chytali motýľov, hrali sa na princeznú a princa a dokonca sme sa tu aj párkrát pohádali. Ale vždy sme sa o niekoľko dní znova spolu hrali.

„Preto som ťa sem zobral. Viem, že sa ti tu páči," zahrnul mi nezbedné vyčnievajúce vlasy za ucho.

„Niekedy mi myslím, že toto všetko je len sen. Celý môj život je len sen. Ty si len sen. Povedz mi prosím, že sa mýlim," oprela som si hlavu o Thomasove rameno a usmiala som sa.

„Aj ja si to  niekedy myslím, ale nie. Nie je to sen. Je to tá najkrajšia skutočnosť. Lenže, skutočnosť väčšinou nemá šťastný koniec. Všetko pekné sa raz skončí."

„Znovu sa v tebe preberá poet, Thomas Clark!" S úsmevom som sa pozrela do Thomasovej tváre.

„Ale ešte je na čom pracovať. Sama si to povedala, Grace Mansfieldová," mykol plecami.

Na pár sekúnd ostalo medzi nami ticho a vo vzduchu bolo počuť len štebot vtákov, motorovú pílu a jemný vánok, ktorý hýbal vetvami stromov. „Prečo mi je s tebou tak dobre?" spýtala som sa z ničoho nič.

„Pretože tvoje srdce cíti, že aj ja som rád s tebou.„ Usmiala som sa naňho, dala mu pusu na čelo a chytila som ho za ruku. Boli sme viac než najlepší priatelia. Boli sme si ako súrodenci.

„Neblázni!" pritisla som sa k nemu. Na iných ľudí sme mohli pôsobiť ako aj niečo viac, než len priatelia.