Just Friends (✔)

23. diel

Na druhý deň som s mamou išla na sľúbené nákupy. Bolo celkom fajn na chvíľu zabudnúť čo je realita. Prešli sme snáď celý obchodný dom. Od obuvi, cez oblečenie, až sme nakoniec skončili na káve. Celý čas medzi nami panovala skvelá veselá atmosféra.

Neriešili sme Thomasa, Jakea, môj otca, moju nenarodenú sestru rovnako ako moje nenarodené dieťa či Austina. Jednoducho nič, čo by ma mohlo vyviezť z miery.

Môj život sa znovu začal uberať správnym smerom. Smerom šťastia, pokoja a spokojnosti. Jednoducho to bolo tak, ako pred tým, než som sa spoznala s Austinom. Pri spomienke na Austina mi napadla ešte jedna vec. Čo je vlastne s Polly?

Poobede som išla s Thomasom von. Presnejšie, prejsť sa po mestečku. Mama mu zrejme dohovorila, že by ma mal vytiahnuť von a znovu sa pokúsiť rozveseliť ma, inak by som sa s veľkou pravdepodobnosťou znovu zavrela do izby a nerobila nič.

Na sebe som mala čierne rifle a šedé tričko, ktoré som si práve v ten deň kúpila s mamou v obchode.

S Thomasom sme sa nakoniec usadili na jednej z lavičiek na námestí. Hlavu som mala položenú na jeho ramene a vdychovala som jeho vôňu.

Pritúlila som sa k nemu bližšie, pretože začal pofukovať vietor a striaslo ma. Thomas si ma ihneď privinul k svojej hrudi. Počula som tlkot môjho srdca. Odtiahla som sa od Thomasa a pozrela sa naňho, zatiaľ čo on sa pozeral pred seba. Nespúšťala som z neho oči. Bola som ako omámená.

„Užívaš si výhľad?" spýtal sa zrazu, no svoj zrak na mňa nepremiestnil.

„Áno," hlesla som. Thomas sa na mňa konečne pozrel a vtisol mi bozk do vlasov.

„Milujem ťa Grace Rose Mansfieldová." To bolo asi prvý krát, čo ma Thomas oslovil celým meno. Bolo to také rozkošné. „Milujem ťa, a navždy aj budem."

„Aj ja teba, Thomas, no nikdy nehovor navždy. Všetko raz skončí," povzdychla som si a objala som ho.

Obaja sme sa húpali v rytme vánku. Milovala som ho. Bol pre mňa darom. Vždy pri mne stál. Či už vo veselých alebo smutných častiach môjho života. Bola som mu za to veľmi vďačná. Nebol ako iní, že zradia človeka hneď potom, ako sa na nich šťastie vykašle. To nie. Thomas bol iný. A bol môj. Len môj...

„Zložil som ti báseň, Grace," povedal Thomas a z vrecka na rifliach si vytiahol pokrčený papier a začal čítať. „Pošepkaj mi bozkom na pery, že ma ľúbiš, napíš mi slzou na srdce, že ma nikdy neopustíš, pošli mi, láska krásna, sem sen, vieš, že ťa milujem," prečítal  text na papieri. „Nie som žiadny básnik, ale chcel som to aspoň skúsiť. Ako si povedala, viem, že toto na básnickú kariéru nestačí," zasmial sa. „Ale chcel som skúsiť napísať túto trápnu básničku. Napísal som ju z lásky k tebe. Nechcem, aby si patrila niekomu inému, pokiaľ moje srdce bude patriť tebe. Môžu ťa milovať aj iní chalani, no ja vždy prídem v správnu chvíľu a zoberiem ťa preč, pretože nechcem, aby si patrila inému. Nestrpel som, keď si pobozkala Austina. Žiarlil som. Bolo to strašné. Potápalo mi to srdce do hlbín Atlantického oceánu, ako osudný ľadovec potopil Titanic."

V tej chvíli som mala čo robiť, aby som sa nerozplakala. Zadržiavala som slzy, no nakoniec som ich vypustila von. Thomas ma hladil po vlasoch. Bolo to tak krásne. Chcela som tak ostať naveky. Chcela som, aby mi písal básne...

„Nikdy mi nikto nič krajšie nepovedal." vzlykala som. Thomas sa odo mňa odtiahol a utrel mi slzy šťastia.

„Neplač. Nepasuje ti to. Najkrajšia si, keď sa usmievaš." Nad jeho slovami som sa pousmiala. Bolo nesmierne upokojujúce počúvať jeho nežné slová, plné lásky.

Konečne som sa dnes spamätala, a prestala po všetkých týchto udalostiach plakať. No museel prísť Thomas, a rozplakať ma. Lenže toto neboli obyčajné slzy smútku a bolesti. Toto boli slzy šťastia, radosti, lásky. Slzy, ktoré mi ešte nikdy nikto nespôsobil. No aj tak som sa zasmiala a obtrela si svoje pery o pery Thomasa.

V tomto momente som bola viac ako spokojná. Bola som najšťastnejším človekom na svete...