Just Friends (✔)

22. diel

V Thomasovom objatí som bola ešte niekoľko minút. Veľmi sa mi páčilo, ako sa o mňa staral, ako ma zohrieval. Ako ma pokojne hladil po vlasoch, chrbte, ramenách, rukách či nohách.

To pokojné a krásne nenarušené prostredie narušil až Jake. Vošiel do mojej izby a nasledne pomaly cúvol naspäť a zatvoril za sebou dvere.

Zliezla som z Thomasa a zamierila som do kuchyne. Thomassa som nechala samého v mojej izbe.

Hneď ako som vošla do kuchyne, svoju pozornosť na mňa presmerovala mama. Podišla ku mne a aj ona ma vyobjímala.

„Ako sa cítiš, zlatko?" spýtala sa ma. Prikývla som, aj keď to nebola otázka na odpoveď áno, či nie.

„Fajn," odvetila som.

„Aspoň keby si mi neklamala, Grace," pokrútila hlavou mama. „Poznám ten váš pubertiacky výraz, 'mám sa fajn'. Sama som ho často používala."

„Tak na čo sa pýtaš, keď vieš odpoveď?" spýtala som sa jej.

„Chcela som vedieť, či mi povieš pravdu, alebo mi zaklameš."

„Tým chceš povedať, že týmto sa zo mňa stáva klamárka?" spýtala som sa jej.

„Nie," pokrútila hlavou. „Týmto sa z teba stáva žena, Grace. Silná žena."

„Ešte nie som dospelá, mami."

„Ja viem. No nejde o vek na papieri. Ide o to, ako veľmi vyspelú máš dušu a ako veľmi rozumnú máš osobnosť. Niekto môže byť 'dospelým' už v trinástich."

„Budem to brať ako odpoveď."

„Inak by sa to zobrať ani nedalo."

„Nie som si istá, či sa to vlastne dá zobrať."

Zasmiali sme sa.„Urobím ti horúcu čokoládu?" spýtala sa ma mama.

„Je mi to jedno, mami," mykla som plecami.

„Grace, nikdy ti nemôžem byť nič jedno. Vždy v sebe skrývaš tajnú odpoveď na otázku."

„Prečo ťa neprijala na nejakú psychologickú školu?" zasmiala som sa.

„Pretože vtedy by ma mohli zobrať iba tak do psychiatrikcej liečebne."

„Niekedy si to myslím aj ja teraz," zasmiala som sa. „Sama o sebe," rýchlo som doplnila.

Mama mi doniesla horúcu čokoládu, ktorú položila na stôl. Ona si doniesla kávu.

„Mali by sme niečo podniknúť. Iba my dve. Nákupy?" spýtala sa ma mama.

„Ale nie dnes."

„Ja viem, Grace."

„Vedela som, že to povieš."

„Úprimne, koľká som ťa dnes dokázala rozosmiať?"

„Druhá."

„Kto bol prvý? Jake či Thomas? Alebo telefón?"žartovala mama.

„Thomas."

„Je od neho pekné, že stojí pri tebe aj v týchto nepekných situáciach. Je ti skvelou oporou."

„Ja viem," prikývla som. „A som za neho neskutočne vďačná.

Mama sa usmiala, no nepripadalo mi to, že by sa usmievala na mňa. Usmievala sa skôr na dvere za mnou. Otočila som sa a zbadala som Thomasa. Ani ja som sa neubránila úsmevu.

Kto vie, koľko tam už stál a koľko toho počul. No zrejme ho to veľmi netrápilo a ani nezaujímalo, pretože sa zvrtol na päte a odišiel za Jakeom.