Just Friends (✔)

3. diel

Asi za dve hodiny mama stále nebola doma. Tipovala som, že zrejme stretla nejakú svoju priateľku a súhlasila, keď ju pozvala na kávu alebo na čaj. A taktiež mi prišla správa od Thomasa.

Si v poriadku?

Som. Nemala by som byť? odpísala som.

Práve teraz ťa vidím, ako sedíš pri okne, pozeráš na ulicu a vidím aj ako sa tváriš. A nepríde mi to práve ako v pohode. odpísal.

Ty ma špehuješ?! odpíšem mu so zamračeným pohľadom, pozriem sa na ulicu a keď ho naozaj uvidím, zamračím sa ešte viac a rozhodnem sa zatiahnuť závesy, aby ma už nemohol viac vidieť.

Vypla som si telefón, aby som nebola v pokušení si čítať ďalšie jeho správy a taktiež mu na ne odpisovať. Spoza závesu som videla, ako stále stojí pred našim domom a niekoľkokrát zazvonil na zvonček pri bráne.

Nakoniec som po pár minútach vyšla z izba, sadla si do pohodlného hnedého kresla a schúlila som sa. Nie preto, lebo mi bola zima, ale preto, lebo som nechcela, aby niekto videl moju tvár. Moju tvár, ktorá sa topila v slzách bolesti, neistoty smútku.

Asi po polhodinovom žiali som vyšla von a vybrala som sa sama do parku. Thomas už nestál pri našom dome, zrejme ho to už omrzelo. Zobrala som si mobil, ktorý so si už stihla zapnúť a sluchátka, ktoré som zapojila do mobilu a pustila si pesničku, ktorá práve vystihovala moje pocity.

Keď som došla do zeleného parku, sadla som si na prvú prázdnu lavičku a pozorovala deti, ktoré sa poďalej hrali v menšom pieskovisku. Po chvíli som zatvorila oči a oprela sa o lavičku. Vdychovala som čerstvý vzduch a vychutnávala si samotu.

Chvíľu som tam tatko sedela, až kým som nezacítila, ako sa lavička, na ktorej som sedela, prehla, pod nátlakom váhy. Otvorila som oči a všimla som si, ako si ku mne prisadol akýsi neznámi chalan.

„Ahoj," pozdravil ma ten chalan. Vyzeral celkom milo. Mal zelenomodré oči a krásne hnedé vlasy stočené do kučier. „Nebude ti vadiť, keď si na chvíľu prisadnem?" spýtal sa ma a ja som pokrútila hlavou. „Som Austin," predstavil sa mi a usmial sa na mňa, kým si stihol zapáliť cigaretu.

„Grace. Veľmi ma teší," odvetila som.

„Aj mňa Grace. Čo tu robíš takto sama?" opýtal sa dotieravo a mňa napadlo, že by som ho mohla tak trošku využiť, aby ma poľutovala tým aspoň zahnal smútok.

„Vlastne ani ja sama neviem. Jednoducho som si povedala, že si potrebujem prevetrať hlavu kvôli jednému chalanovi..." Ďalej som už nepokračovala, pretože som nechcela pôsobiť, akoby som sa mu potrebovala vyrozprávať, aj keď som to potrebovala. Len som nechcela, aby o tom on vedel. Aj keď som poznala len jeho meno.

„Rozchod?" spýtal sa ma takmer hneď po tom, ako som dopovedala vetu.

„Ale nie," pokrútila som hlavou na znak nesúhlasu. „Nechodili sme spolu! Len som sa sprosto zamilovala..." nad poslednou vetou som celkom premýšľala či ju mám povedať, ale nakoniec som ju povedala.

„Takže si vlastne nezadaná, ako ja?" zasmial sa.

„Hej, zrejme hej," zasmiala som sa tiež, aj keď sa mi do očí hrnuli slzy. Austin ma chytil za ruku a pohladil mi ju. Jeho dotyk bol príjemný. Mal teplé ruky.

Keď som ale uvidela na druhej strane park Thomasa, ako na mňa a na Austina hľadí, čosi ma povzbudilo v tom, aby som Austina pobozkala a tým Thomasovi tak trochu dokázala, že aj ja mám svoj vlastný život, o ktorom nič nevie.