Just Friends (✔)

19. diel

„Kde je?" Už z diaľky som počula mamin ustráchaný hlas.

Vyčerpane som ležala na lôžku. Nevládala som ani len otvoriť očné viečka. Všetko ma bolelo.

„Oh! Zlatíčko! Čo sa stalo?" podišla ku mne uplakaná mama. Nebola sama. Počula som viac krokov. Možno to boli doktori. Možno Jake. Možno teta Jane. Možno Thomas.

„Grace!" vykríkol Jake a hnal sa ku mne ako hurikán. „Čo sa stalo?"

„Prepáčte! Vážení! Pani Mansfieldová! Potrebujem s vami prebrať zdravotný stav vašej dcéry. Mohol by som vás poprosiť?" spýtal sa doktor mojej mami a vyviedol ju na chodbu, a samozrejme nezabudol za sebou zavrieť dvere, takže som bohužiaľ nič nemohla počuť.

„Ako sa cítiš, sestrička?" spýtal sa ma Jake a sadol si na bledomodrú plastovú stoličku vedľa môjho lôžka.

„Strašne," hlesla som s prižmúrenými očami.  „A čo ty?"

„Ustráchane Grace. Ustráchane," odvetil sklesnutým hlasom.

„Čo mi vlastne je?" spýtala som sa a pomaly si pretrela oči. Až teraz som zistila, že na ruke mám pripojenú infúziu.

„Ha!" zasmial sa Jake. „Ak by mi to niekto prezradil to niekto prezradil, rád by som sa ti s ním zveril." Jake sa znovu zasmial, čo som už nevydržala ani ja a rozosmiala som sa tiež. Náš smiech prerušilo až nečakané otvorenie dverí a vzlyky mojej mami.

Ihneď som sa prudko posadila a snažila sa nezaskučať od bolesti, ktorá sprevádzala moje pohyby. „Čo sa deje, mami?" spýtala som sa jej vystrašene. Tušila som, že sa zrejme nebavili o mojich dobrých výsledkoch, skôr naopak. A vidieť mamu takúto vystrašenú kvôli môjmu zdravotnému stavu som nechcela.

„Vieš, čo jej je?" spýtal sa jej Jake. Mama smutno prikývla.

„Tak povie mi to už konečne niekto?" spýtala som sa so smiechom. Chcela som len trošku uvoľniť atmosféru. No zrejme sa mi to príliš dobre nedarilo.

Jake pustil mamu na plastovú stoličku a keď sa na mňa pozrela, rozplakala sa ešte viac. Nechápala som, čo sa deje.

Započula som, ako niekto zľahka zaklopal na dvere a následne ich otvoril. Zbadala som Thomase čierne strapaté vlasy. Keď si všimol môj pohľad, usmial sa a podišiel k nám.

„Dobrý deň, teta," pozdravil moju mamu.. „Ahoj Jake. Ahoj Grace." Moje meno povedala tak ľahko a spokojne, no zároveň vystrašene, keď mama k nemu zdvihla zrak a jemu sa tak naskytol pohľad na červené oči a plno rozmazanej špirály.

„Povie mi to už teda niekto?" zazrela som na mamu. „Oh, ahoj," pozdravila som Thomasa, ktorý nás sledoval a niečo si šepkal s Jakeom.

„Mami, prosím. Raz to musíš povedať," pridal sa Jake.

„Pani Mansfieldová, pokiaľ Grace nezomiera, či nebude mať nejaké vážnejšie následky, nemôže to byť až také hrozné," odvetil Thomas.

Mama si nahlas vzdychla.

„Mami, nie som malá," protestovala som.

„No dobre," povedala napokon.

„Konečne!" potešil sa Jake.

„Ale Grace, zrejme to bude pre teba ťarcha," smutne si povzdychla a sklopila pohľad k zemi.

„Pokiaľ mi to nepovieš, bude to pre mňa ťarcha tak či tak. A aj tak sa to raz dozviem, takže von s tým."

„Máš pravdu," prikývla mama.

„Tak?" čakala som.

„Grace, ty si...."