Just Friends (✔)

12. diel

Zaklopala som na dvere bytu, v ktorom som mala ešte pomerne dlho prázdninovať. Nervózne som si podupkávala nohou o karamelovú zem. Dvere bytu sa rozleteli a v nich stála prekvapená teta.

„Čo tu robíš tak skoro, Gracie?" spýtala sa a pustila ma dnu.

„Som unavená," odvetila som.

„Nechceš si ísť ľahnúť, zlatko?" starala sa o mňa. Prikývla som, aj keď som vôbec nebola unavená. Potrebovala som si v hlave niečo poriešiť.

Teta mi ustlala posteľ a ja som si do nej bez váhania ľahla, aby to nevyzeralo iba ako sprostá hra. Teta mi kývla na dobrú 'noc' a ja som akože zatvorila oči a prikryla sa paplónom. Hneď ako teta zatvorila dvere,sadla som si  oprela sa o stenu.

Spoza chrbta som vytiahla môj telefón a otvorila som si v ňom album. Listovala som fotografiami našej starej partie. Všetci sa tam tak strašne zmenili. Nielenže vyrástli, ale aj začali oveľa viacej vystrájať.

Ani neviem ako som zaspala, ale myslela som, že hneď ako som zaspala som sa aj zobudila. Niekedy spánok trvá veľmi "málo".

Teta mi nechala na stolíku odkaz, že ide do mesta a vráti sa až niekedy okolo jedenástej. Ani neviem prečo, ale dnes som chcela ísť nakupovať. Nikdy som nakupovanie nijako zvláštne neobľubovala a nevedela som, prečo práve tá činnosť je mi dnes taká blízka. Možno si len potrebujem potriediť myšlienky či čo. V poslednej dobe bolo veľmi komplikované obdobie. Hlavne keď sa mi do života zaplietol Austin a nakoniec ešte aj moja bývalá partia. Myslela som si, že všetko bude dobré, keď pôjdem do mesta. Ale keď sa na to tak pozerám, nie je tu o nič lepšie.

Rýchlo som si urobila rannú hygienu a podobné veci, ktoré by bola veľká nuda vymenovávať. Nakoniec som schmatla do ruky menšiu kabelku z kufra a nahádzala som do nej veci ako peňaženku, mobil, servítky,...

Vyšla som z domu a dvere zabuchla. Tete Jane som napísala  správu, že sa idem poprechádzať.

Kráčala som smerom k veľkému obchodu, ktorého vchod bol už len pár metrov odo mňa. Prešla som cez samootváracie dvere a rozhliadla sa po obchodoch. Na jednej strane boli módne obchody s oblečením a šperkami, na druhej obuv, občerstvenie, obchody s elektronikou ale i kino. Vybrala som sa k občerstveniu, pretože som si ráno nerobila raňajky.

Sadla som si k voľnému stolu a objednala si jedlo. Vybrala som si ten najväčší hamburger, ktorý mali v ponuke. Našťastie mi ho o chvíľu doniesli. Veľmi mi chutil a veľmi rýchlo som ho aj zjedla. Hneď na to som išla zaplatiť.

Nakoniec som sa išla pozrieť do obchodu s topánkami. Vôňa topánok ma nijako zvláštne nepriťahovala, ale ani neodpudzovala. Pre mňa bola taká neutrálna.

Očami som prešla po polici s teniskami. Môj pohľad sa zastavil na šedých teniskách, ktoré som si neskôr kúpila.

Asi po hodine túlania sa po obchode som zvážila za vhodné ísť už 'domov'.

Keď som došla do bytu tety, vypekala akési mäso, ktoré úžasne voňalo. Ale ja som musela ísť spraviť niečo iné. Musela som si odskočiť na záchod, kde som sa zdržala viacej, než bolo u mňa zvykom.

„Gracie? Chceš jesť?" zakričala na mňa teta, keď som vyšla z WCka a prišla za ňou do kuchyne.

„Mohla by si ma zaviesť domov?" spýtala som sa chladným tónom a so sklopeným pohľadom. Teta na mňa zazrela. Jej pohľad sa ale hneď zmenil na ustráchaný a vydesený.

„Stalo sa niečo, Gracie?" spýtala sa, zatiaľ čo ma hladila po líci.

„Nie, len... Len si potrebujem doma niečo vybaviť a nedá sa to cez telefón. Veľmi ma to mrzí, Jane."

„Si zbalená?" spýtala sa ma a pozrela sa na kufor, ktorý nebolo pod posteľou vidno.

„Ešte som sa ani nestihla vybaliť," povedala som.

„A nechceš sa najprv naobedovať?" spýtala sa.

„Prepáč Jane, ale je to veľmi súrne. Naozaj je mi ľúto, že ťa tu budem musieť nechať samú," odvetila som zahanbene.

Jane ma doviezla domov a ostala ešte u mojej mami na káve. Ja som už ale mala určený cieľ. Vzala som si telefón a vyťukala Thomasove číslo.

„Grace? Vďaka Bohu, že sa aj ozveš!" zvýskol Thomas.

„Si doma sám?" spýtala som bez akéhokoľvek náznaku tešenia.

„Stalo sa niečo?" nechápal Thomas. „Áno, som sám doma. Otec je totiž v práce a sestra u-"

„Idem tam," prerušila som ho a zložila.

Utekala som k Thomasovmu domu a bez klopania na dvere doň vošla. Pred dverami ma už čakal Thomas, takže prvá cesta bola taká, že som ho so slzami v očiach objala. V náručí sme spoločne vošli do izby a bez slov si sadli na posteľ.

S vážnym výrazom ma skenoval a ja som sa snažila nerozplakať, aj keď som vedela, že Thomas vie, že mám červené oči a hrču v hrdle.

„Tak už mi to prosím povedz. Čo sa deje?" dobiedzal sa odpovede.

Už som to nevydržala. Padla som mu do náručia a horké slzy mi stekali po lícach, rovno na Thomasove ramená.

„Mám problém, Thomas," zavzlykala som mu do ramena.