Just Friends (✔)

21. diel

Asi po týždni som sa konečne dostala domov. Bola som neustále utrápená a keď som nemusela, tak som sa s nikým nerozprávala. Mama sa zo mňa už niekoľko tisíckrát pokúšala dostať niečo von, no ja som tvrdohlavá. Jake na mňa každú chvíľu hádže smutné pohľady a Thomas takisto.

Obaja so mnou nehovoria, pretože vedia, že to nemá význam. Neodpovedám snáď nikomu. Tak na čo by sa aj pokúšali prelomiť moju tvrdú myseľ?

Thomas bol neustále u nás doma, pretože sa začal baviť s Jakeom.

Pozerala som z okna. Nohy som mala pritlačené k brade. Oči mi skúmali šťastné deti, ako si púšťajú šarkana. Na predstavu o tom, že aj ja som si mala púšťať raz šarkana s mojim mojim Thomasom ma zlomila. Ihneď som začala plakať a zvierať si hlavu v dlaniach.

Do mojej izby  vtrhol Jake s Thomasom. Zatvorili za sebou dvere. Thomas ostal stáť ďalej, no Jake ku mne pribehol a začal ma utešovať. Hlavu som si zložila na jeho hrudník a vdychovala jeho mužskú vôňu.

„Prečo plačeš?" spýtala sa ma nežným hláskom Jake. Pokúšal sa ma rozosmiať, no nedarilo sa mu to.

Odstrčila som ho od seba. Jake zrejme pochopil, že ho tu teraz nechcem a odišiel. Znovu som sa rozplakala. Oči sa mi topili v slzách. Hlavu som si znovu skryla v dlaniach.

Ale zrazu som pocítila na svojom chrbte letmý nežný dotyk, ktorý som poznala už viac ako pätnásť rokov. Schúlila som sa v Thomasom objatí a začala. Musela som vyzerať strašne. Nespala som celé noci, ani dni. Príliš nejem a ani nepijem.

„Ja viem, že to bolí Grace, no jesť musíš. A aj spať. A hlavne piť!" karhal moje správanie Thomas. Ruku som v okamihu dala na ústa, aby som ho utíšila. Nechcela som sa ho zbaviť tak ako Jakea. Nechcela som, aby išiel preč. „Chceš byť sama?" spýtal sa ma nežným hlasom.

„Hlavne to nie. Nie, prosím! Ostaň so mnou!" Jeho telo som stisla silnejšie.

„Ostanem s tebou. Neodídem. Nikdy," stisk mi opätoval. Pritiahol si ma ešte bližšie. Vysadla som mu do lona a objímala ho s plačom a emóciami, ktoré som teraz už nesnažila skrývať. Hladil ma po chrbte a šepkal upokojujúce slová. Jeho teplý dych narážal na moje líce. Jeho dych spôsobil to, že sa mi zježili chĺpky a pocítila som, akoby ma ovial studený vánok novembra.

„Uvedom si," pokračoval Thomas. „že si krajšia keď sa usmievaš. Nie keď plačeš."

Thomas bol jediný človek, ktorý mi vedel vyčarovať úsmev na tvári aj v tých najsmutnejších životných situáciach. A jednou z tých situácií bola aj táto.

Pousmiala som sa a ďalej vdychovala jeho upokojujúcu vôňu, ktorá zapríčinlal to, že sa mi srdce zbesilo rozbúšilo a chvíľkami som mala pocit, že ho počuje aj Thomas.

Pomaly som sa začala upokojovať. Jeho veľké ruky mi hladili chrbát a jeho oči sa vpíjali do mňa ako tie najkrajšie diamanty. A samozrejme, že tie diamanty, mali pre mňa nevyčísliteľnú hodnotu. Hodnotu, ktorá neexistuje. Všetky peniaze sveta mali menšiu hodnotu, než tieto dva hnedozelené diamanty.