Just Friends (✔)

11. diel

„Tak, ale ja už by som mala naozaj ísť," pripomenula asi po hodinke vysedávania pri káve moja mama a vstala z bielej stoličky. „Ďakujem za kávu. A ak by tu Grace vymýšľala, hneď mi volaj!" povedala mama.

„Tak sa teda maj," povedala som nezaujato a ani som sa nepostavila zo stoličky, aby som sa s mamou rozlúčila.

„Aj ty," povedala s úsmevom a spoločne s tetou vybehli z kuchyne. O chvíľu už teta treskla vchodovými dverami, ale vedela som, že sa išla s jej sestrou rozlúčiť ešte pred panelák.

Miešala som lyžičkou prázdny pohár, v ktorom bola ešte pred niekoľkými desiatkami minút káva. Odniesla som ho do umývadla a znovu sa vyšplhala na stoličku. Rukou som si podoprela hlavu a sledovala okolie za veľkým oknom.

Ani neviem ako a v mojej hlave sa to začalo miešať. Do hlavy mi prišli myšlienky na Austina a Thomasa. Pokrútila som hlavou, aby som zahnala myšlienky. Dvere sa znovu rozleteli a v nich stála zadychčaná teta.

„Fúha!" vzdychla si teta, „Tie schody sú ale makačka! Prečo práve ja musím bývať na poslednom poschodí a nemať funkčný výťah?" zasmiala sa so vzdychom a zvalila sa na kávovú sedačku v obývačke.

„Jane?" oslovila som ju menom a ona na mňa presmerovala pohľad.

„Áno, Gracie?" odpovedala mi otázkou a ja som ku nej podišla. Teta ma vždy volala Gracie.

„Mohla by som ísť za von?" spýtala som sa a dúfala, že bude súhlasiť.

„Koľko je hodín?" spýtala sa krstná a ja som sa pozrela na hodinky na stene.

„Pol piatej," povedala som a hodila som na ňu prosebný pohľad. Teta sa usmiala a prikývla.

„Maximálne o jedenástej večer buď doma!" zakričala zo mnou a ja už som si pomaly dávala topánky.

„Jasné."

Prikývla som a s telefónom vo vrecku som vyšla z bytu. Zišla som schody, až som sa dostala pred dvere, ktoré som od seba odtlačila. Ocitla som sa v parku a hneď som uvidela, čo som asi v tej chvíli najviac chcela.

„Sydney!" Zakričala som na dievča, ktoré bolo so svojou, pre mňa veľmi známou partiou. Dobehla som k nim a oni si začali čosi šepkať.

„Grace? Si to ty?" spýtalo sa ma blonďavé dievča a ja som s úsmevom prikývla.

„Som to ja," prikývla som s úsmevom. „Som tu na prázdninách u tety. Mám tu ešte stále svoje miesto?" spýtala som sa neisto a jednou rukou som si chytila druhú.

„Ty máš miesto v našej partií vždy, Grace," vyhlásil ryšavý Josh, ktorý kedysi bol mojim susedom.

„Ďakujem," povedala som.

Rozbehli sme sa popod neďaleký most a ja som bežala s nimi. Cesta bola presne taká, ako som si ju pamätala – všade bol neporiadok.

Onedlho sme už stáli pod mostom, ktorého rozdeľovala od druhej steny prúd zakalenej vody. Oprela som sa o špinavú stenu a sťažka si vydýchla.

Sydney prehodila svojimi blonďavými vlasmi a všetci chalani, čo tam boli, na ňu zazerali. Bolo tam asi desať chlapcov a päť dievčat.

Sydney si vytiahla z malej kabelky krabičku a vytiahla z nej cigaretu. Nechápavo som na ňu pozerala. Ostatní, čo tam boli, držali v ruke fľašu s priezračnou tekutinou alebo cigaretu, rovnako ako Sydney.

Takto som si ich nepamätala. Úplne každí tam pil alkohol alebo mal v ruke aspoň cigaretu.

„Čo si dáš ty?" spýtala sa ma celkom milo Sydney a ja som pokrútila hlavou.

„Ja nechcem nič. Ďakujem," slušne som odmietla a nervózne sa rozhliadla okolo seba.

„Ak chceš byť s nami, musíš si niečo vziať," pridal saJosh a ja som znovu pokrútila hlavou.

„Naozaj nič nechcem. Nepotrebujem s tým začínať," odvrkla som si a Sydney vydýchla dym cigarety priamo k mojej tvári.

„Poslušné dievčatko, Grace? To už dnes nie je v móde. Buď si niečo zoberieš, alebo pôjdeš preč."

„Upokoj sa Mark," napomenula ho Sydney. „Ale má pravdu," povedala po chvíli. „Nikdy si nebola tým dobrým dievčatkom, akým si teraz. No, to je mi vlastne jedno. Ako sa máš? Čo chalani?"  vyzvedala Sydney.

„Idem to celkom fajn," falošne som sa usmiala. „A chalani? Tak, samozrejme že mám, len to je komplikované," povedala som a sklopila som zrak.

„To je super," povedala Sydney, akoby ma vôbec nepočúvala. „Nech vám to dlho vydrží."

„A čo ty?" spýtala som sa jej a ona zahasila cigaretu.

„Chodím s Joshom , už pol roka," povýšenecky sa usmiala. Josh, ktorý stál obďaleč, zrejme začul svoje meno, ktoré vypustila z úst jeho priateľka Sydney, preto prešiel k nej a s úsmevom ju chytil okolo boku.

„Super," odvetila som pokojne.. Šliapla som po zahasenej cigarete. „Mala by som už ísť."

„Tak skoro, Grace? Poď s nami do klubu! Prosím!" naliehala Sydney a ja som znovu pokrútila hlavou.

„Musím sa ísť ešte vybaliť." Pravda bola, že som sa naozaj mala ísť vybaliť. Ale ešte nebolo ani osem hodín. Len som chcela ísť od nich preč a lepšiu výhovorku som nenašla.

„A čo zajtra?" nahodila na mňa Sydney prosebný pohľad a ja som mykla plecami.

„Zajtra už máme s tetou program." Zaklamala som. Snažila som sa hovoriť čo najsmutnejšie, aby mi uverila, že mi je to naozaj ľúto.