Stay (Book I)

Chapter 16

---138 dní pred tým---

Všetko bolo rozmazané a príliš svetlé. Pach dezinfekcie a hluk z prístrojov ktorý sa ozýval pomiestnosti, prerývané vzlykmi. Na svojej ruke som zacítil záťaž. V túto chvíľu som chcel aby bol pri mne hocikto. Nechcel som sa prebudiť niekde kde nikto nie je. Vedľa seba som zaregistroval postavu, podľa vzlykov usudzujem že ženskú. Nepatrne som stlačil ruku osoby vedľa mňa. Pozrela sa na mňa s uslzenými očami. Poznal by som ich všade. Chcel som ju pozdraviť, ale z mojích úst nevyšlo nič. Aspoň som jej to naznačil perami, na čo sa len chabo usmiala. Nepotrebovali sme slová aby sme vedeli, ako sme radi že sa vidíme. Pohladila ma po čele a vtisla naň maličký bozk.
Bol som rád že som sa prebudil. Nikdy by som si nemyslel aký je život vzácny. Byť zo svojou milujúcou rodinou. Popravde, ani neviem čo mám povedať Harrymu, nečakal som že by mi niečo také kedysi urobí. Vlastne ani neviem prečo mi to urobil.
Kolovali vo mne zmiešané pocity. Chcem mu odpustiť, ale zabudnúť bude ťažšie. Nie zabudnúť na neho, to nie, ale na to čo mi spravil a čoho je schopný. Nechcem znovu riskovať svoj život len kvôli žiarlivosti a násiliu ktoré by ma čakalo, ale zároveň chcem byť s ním. Ľúbim ho a keby som sa s ním rozišiel, v mojom srdci zostane diera ktorú si v podstate sám spravím. Viem, je sebecké myslieť na to takto, ale v mojom prípade bude najlepšie niekam odísť bez povšimnutia, niekde kde nebudú žiadni novinári, kde ma nikto nebude poznať a zabudnúť.
"Boo, ani nevieš ako som sa o teba bála!" usmiala sa mamka, hneď potom ako odišla sestrička spolu s doktorom. Bol som v kóme, s čím doktori nepočítali. Mal som sa prebudiť do dvanástich hodín od vysadenia liekov, no neprehral som sa. Najprv si mysleli že spím, ale potom som prestal dýchať. Museli za mňa žiť prístroje. Celých deväť skoro desať dní som bol v kóme a ochablo mi svalstvo. Musím sa znovu naučiť chodiť, tak isto precvičovať ruky a chodiť na terapie.
Lekári majú totiž tendenciu že sa mi vrátila anorexia. Z každého jedla čo dostanem v nemocnici zjem iba štvrť porcie a každým dňom sa to zhoršuje. Schudol som čo mi potvrdil aj Niall s Patrickom. Keď je pri mne mama, zjem aspoň polovicu, aby bola rad,a ale je to vnútorný boj. Jedna zastavil mozgu mi hovorí že ma Harry zbil len kvôli tomu ako vyzerám a tá druhá zas že v tom bolo niečo iné. Žiaľ prikláňal som sa k tej prvej možnosti.
---
Prebudila ma sestrička keď mi priniesla obed. V podstate som ani nepostrehol že som zaspal. Z obeda som znovu zjedol málo. Mozog mi hovoril že z toho priberiem, čo bolo vážne absurdné. Poobede prišiel Harry. Prvý krát od vtedy ako som sa zobudil. Prisadol si ku mne na stoličku, ale nikto nič nehovoril. Sedel tam dobrých desať minút a pozoroval ma. Určite si všimol, ako som schudol. Psychológ mi stále hovorí že to je len sebavnútorné zapretie čo mi nedovolí jesť ďalej.
"Ahoj, LouLou." prehovoril na čo som v očiach ucítil stíhanie mne známej tekutiny
"Pre teba nie som LouLou ani Boobear ani zlato!" odsekol som a odvrátil of neho pohľad "Prečo si prišiel?"
"Prišiel som sa ti ospravedlniť! Veľmi ma mrzí čo som spravil."
"Kvôli tomu čo ťa že vraj mrzí, som skončil tu Harry! Skončil som ako troska. Kvôli tebe možno nestihnem termín mojej prehliadky! Síce neviem čo spôsobilo že si ma takto dorazil, ale gratulujem, podarilo sa ti to."
"Ja som nechcel Louis!"
"To ti mám akože veriť? Nebuď naivný prosím ťa!" ironicky som sa usmial "Prečo si ma zbil? Čo ťa k tomu pre Krista viedlo?"
"Fotka."
"Aká fotka pre Boha?!"
"Teba a Nicka! Boli ste spolu niekde v posilňovni a boli ste priebehu tak blízko, akoby to vyzeralo že s ním flirtuješ!"
"Prosím?! Ja že flirtujem keď som zadaný a ešte k tomu s Nickom? Tak to je moc! Neboli sme spolu v posilňovni. Prišiel ma len pozdraviť a ospravedlniť sa. Úprimne sa ospravedlniť. Poprial nám všetko dobré do nášho vzťahu a tak som jo objal! To neznamená že som s ním niečo mal Harry! Morálny človek by sa najprv na tú danú situáciu spýtal niektorej z tých osôb, ale nie toto je Harry Edward Styles, ktorý najprv koná a až potom myslí! Bravo Harry." kričal som po ňom aj keď som nechcel. Vytočil ma!
"Toto si prehnal Louis!"
"Ja že som to prehnal? Ja? Vieš čo Harry? Vypadni! Vypadni s tejto izby!" nechal som voľné stekať svoje slzy po lícach
"Presne tak vypandni!" ozvalo sa od dverí a až teraz si uvedomil že v nich stojí moja mama spolu s Niallom, Patrickom a doktorom. Sledoval som Harryho tvár ktorá sa zmrzačila do bolestnej grimasy a po lícach mu začali tiecť slzy, ako mne.
"Prepáč, ja som vážne nechcel!" naposledy sa mi pozrel do uplakaných očí a odišiel. Vtedy som si uvedomil že to myslel vážne a ja som ho stratil, možno navždy.
Moje telo sa otriaslo nad návalom vzlykov. Niall s mamou išli za doktorom ani neviem prečo a nechali ma tu s Patrickom. (foto Patricka v multimédiách) Sadol si ku mne na postel a vytiahol ma do objatia. Vzlykal som mu do ramena zatiaľ čo ma hladil po chrbte.
"Bude to v poriadku, uvidíš Louis!"
"To bude, ale ja musím zabudnúť Patrick. Musím zabudnúť!"

Hi!
Neviem prečo ale tieto scény sa mi píšu lepšie ako tie milé :DD Neviem možno sa to odzrkadľuje od mojej nálady alebo ja nem čoho ale dúfam Lucy že si šťastná :D už se to blíži už sa to nese :DD Asi mi malinko jebe ale čo už. Parkom za moje zbytočne keci I keď pardon za chyby! :DD Neviem ako vám ale mne pripadá Patrick zlatý ^.^
Vote
Koment
Shere:*
-VerčaXoXo