Medzi nebom a zemou

6.

Beth
Cítila som strach. Už veľakrát mi ublížil len tým, že ma šikanoval. Kto by sa nebál? Približoval sa ku mojej tvári a prišlo mi to ako večnosť. Pozerala som mu do očí a snažila som sa vymámiť z jeho zovretia. Ale neúspešne. Tie jeho krásne zelené oči. Ma ich ako smaragdy. Lenže teraz niesu zelené ale červené ako samotné peklo. Tie moje zeleno- hnedé som zatvorila a čakala som čo bude ďalej. Cítila som dych na mojom krku a moje srdce sa mi na chvíľu zastavilo. Iba sa uchechtol a chytil ma silnejšie.
,,U- ub- ublížiš m-m-mi?" opýtala som sa šeptom a viečka k sebe stisla silnejšie. Iba zavrčal a potom som cítila obrovskú bolesť v celom tele. Bolo to akoby ma niekto doslova pálil zaživa. Skríkla som. Tak moc to bolelo. Ani neviem ako, ale mala som v sebe toľko adrenalínu, že som sa vzoprela a odstrčila som ho a on narazil do steny. Chytila som si krk a zviezla som sa po zemi a sikla som od bolesti. Zavrela som oči a zhlboka som dýchala. Cítila som, že sa mi chce spať a tak som sa pomaly odovzdala spánku. Pohltila ma temnota.

Erik
Keď ma odstrčila, tak som bol nalepený na stene a pozeral som na ňu ako odpadla. Ihneď som prišiel k nej a snažil som sa ju zobudiť ale nešlo to. Vzal som ju na ruky a ranu som jej ošetril. Nemala tam nič, tak som ju položil na posteľ a zakril som ju dekou. Dúfam že je v pohode. Odišiel som do kuchyne a sadol som si k stolu a premýšľal som. Musím jej vymazať pamäť, lebo keď nie, tak budú problémy. A ja nechcem aby spadla do tohto šialenstva. To nedovolím. Ako jej toto všetko do frasa vysvetlím?!? Prídem k nej a poviem jej čo som zač alebo čo?!? To nemôžem. Ale zase nechcem aby zabudla. A keď si bude toto všetko pamätať, tak to je akoby podpísala zmluvu s diablom. To nie.  A k tomu som na seba naštvaný že som jej ublížil. Ale nebol som to ja, bola to moja temnota, a ja ju neviem zastaviť. Je to akoby som mal dve osobnosti. Jedna je "normálna" a druhá temná. Ani jednej sa nezbavím. A keď jej nevymažem pamäť, tak je vo veľkom nebezpečenstve. Odišiel som ku chladničke a otvoril ju. Povzdychol som si a rozhodol som sa že pôjdem nakúpiť. Musí predsa niečo jesť. ,,Kde mám do kelu tú peňaženku?" Zakričal som potichu a svojou rýchlosťou som prešiel celý dom. A hádajte kde som ju našiel? Bola v chladničke. Neviem ako ale bola tam. Vzal som ju a svojou rýchlosťou som vybehol z domu do obchodu. Kúpil som ľudské jedlo (aj keď veľmi ťažko) a odišiel som domov s asi tromi taškami a zamkol som za sebou. Nákup som odložil a sadol som si na gauč. Počul som kýchnutie a tak som odišiel za Beth

Beth
Zobudila som sa s obrovskou bolesťou hlavy, a tak som si ju chytila a nadýchla sa. Poobzerala som sa okolo seba. Nebola som vo svojej izbe, ale v nejakej inej. Bola zladená do čiernej farby a vyzerala dosť luxusne. Niekto otvoril dvere a ja som napäto čakala, kto tu príde. Otvorili sa a v nich stál... Erik? Fakt?!? Niekto originálnejší to byť nemohol? Mňa porazí. Vzdychla som si a pozrela som naňho zo zdvihnutým obočím ,,ako sa cítiš?" Povedal chladným hlasom a pozrel na mňa a sadom si na stoličku ďaleko odo mňa ,,bolo aj horšie" povedala som a pokrčila som plecami. Iba prikývol a pozeral na mňa ,,čo sa stalo? A prečo som tu?" Chytila som sa za hlavu a pozrela naňho ,,noo...." Povedal a ja som zdvihla obočie ,,no?" Odfrkla som a čakala na odpoveď ,,povedzme....takto. Čo si pamätáš?" Opýtal sa stále chladným hlasom a ja som preglgla ,,sekundu" povedala som a snažila som sa rozpamätať ,,čo. si. pamätáš?!?" Začal byť podráždený a prišiel ku mne na posteľ a prinútil ma ľahnúť si. Začala som sa trochu báť a tak som ho chcela odstrčiť. Ale nešlo to ,,nechaj ma!" Zakričala som a zavrela som oči ,,niečo som sa ťa pýtal! Odpovedaj!" zavrčal podráždene a ja som sa mikla ako som sa zľakla ,,ja...ja...ja....neviem" zašepkala som a snažila som sa nerozplakať ,,akože nevieš?" zas zavrčal a ja som otvorila oči a blčal v nich hnev. ,, Nepamätám si, dobre?!?" Zakričala som a on sa na mne iba zasmial ,,čo ti je vtipné?" Opýtala som sa podráždene a zdvihla som obočie ,,ty" usmial sa do jednej strany a potom nasadil svoj chladný výraz ,,odpovedz mi na otázku" povedal bez emócií a ja som vydýchla zadržiavaný vzduch a v hlave som zrazu videla ako sme boli v tej uličke ,, všetko" zašepkala som a mala som vykúlene oči ,,čo?" opýtal sa so zdvihnutým obočím a zavrčal ,,pamätám si všetko....ty....ty....ty si...si mi ublížil....a ja som ťa odhodila.....a...a...a.....teraz som tu" povedala som neprítomne a zarazene zároveň a začala som sa báť. Báť jeho ,,do kelu!" Zaklial a pozrel sa mi do očí a mal ich z polovice červené ,,čo s tebou?" povedal to skôr pre seba a sadol si na okraj postele. Ja som sa konečne nadýchla a sadla som si tiež. Necítila som sa vôbec bezpečne, a tak som sa oprela o stenu a čakala som čo bude. ,,Nemôžem ťa pustiť domov" povedal a pozrel na mňa ,,čo?" Zašepkala som a nahrnuli sa mi slzy do očí ,,keď ťa pustím......povieš niekomu čo sa stalo?" pozrel na mňa a ja som sa narovnala ,,neviem....ale keď ma pustíš....tak to možno nikomu nepoviem" povedala som a vzdychla som si ,,takže nie. Mrzí ma to, ale odteraz si môžeš zvykať na novú izbu a dom. Maj sa" povedal a jeho rýchlosťou odišiel z izby a ja som si ľahla  a rozplakala sa. Toto je určite len zlý sen. Nahovárala som si , ale sama som vedela že nieje. Toto je realita. A ja som sa práve v tej realite stratila....

Pokračovanie nabudúce 😘
Konečne po sto rokoch nová časť 😅 ja vieeeeem som lenivá....ale mala som toho strašne veľa. Škola. Tej najviac. Ale sľubujem že budem viac písať ❤️

❤️ Ľúbim vás ❤️