Medzi nebom a zemou

21. Návšteva nemocnice

Erik

Ako som odišiel z jeho izby, tak som šiel do kuchyne. Ale Elizabeth nikde. Buď sa mi to zdalo že tu bola, alebo mi už načisto preskakuje. Proste žijem už dlho ,,Elizabeth?" Zakričal som na celý dom, ale žiadna odozva. Ach. Vzal som si mobil a obul sa. Je čas navštíviť moju drahú Elizabeth v nemocnici. Pred odchodom som sa uistil že je všetko zamknuté. Hlavne ten lovec hore v izbe. Len keď si naňho spomeniem tak ma bolia tesáky od túžby zabiť ho. Zhlboka som sa nadýchol a ukľudnil som sa. Vzal som si auto a naštartoval som. Pomaly som šiel za dievčaťom ktoré leží bezvládne v nemocničnej izbe a čaká kedy sa zobudí. Po dobrých dvadsiatich minútach som zaparkoval pri nemocnici. Dal som si kapucňu na hlavu a vošiel som do nemocnice.

Už viem kde má izbu, takže nemusím ísť na recepciu. Už z diaľky som počul pípať prístroje. Pozrel som sa na kľučku a začal som pochybovať..čo ak ma nebude chcieť vidieť? Čo ak jej duch je naozaj tu? Čo ak mi nepreplo? Čo ak je na mňa stále naštvaná? Ale stále je tu to "čo ak". Stlačil som kľúčku a vošiel som do izby. Dvere sa zavreli a ja som si sadol na stoličku vedľa postele. Toto dievča....je moje svetlo..je to moje všetko....prosím Elizabeth..zobuď sa. Pozeral som na ňu. Stále je taká krásna ako pred nehodou. Len má na tvári pár škrabancov, ale to jej vôbec neubudlo na kráse. Chytil som jej ruku, a hladil som jej ju bruškami mojich prstov. Túto ruku som naposledy držal ani neviem kedy ,,ahoj Elizabeth" usmial som sa a pozrel som sa na jej tvár ,,ako sa máš? Hlúpa otázka ja viem...asi sa nemáš najlepšie po nehode" uchechtol som sa, ale jej ruku som nepúšťal. Aspoň takto tu bola so mnou ,,asi si nepočula novinky čo? Závidím ti...aspoň sa netrápiš a oddychuješ...aj keď bezo mňa ale, späť k téme" pokrútil som hlavou a stále som sa usmieval

,,Pamätáš si na Filipa? Je to lovec, a dostal sa do môjho domu v úmysle ma zabiť. Vziať ťa od teba. Čo som komu urobil? Že sa práve ja pýtam...za tých dvesto rokov som toho urobil viac než dosť. Ale ty už o Filipovi vlastne vieš, len sa nemám s kým doma rozprávať keď tam niesi" vzdychol som si a jej vlasy som jej dal z líca preč, a zastrčil za ucho. Je krásna ,,Elizabeth...preber sa! Prosím preber sa. Ani nevieš ako mi chýbaš...bez teba sa cítim prázdny. Ty si to čo vo mne chýba...ta iskra v mojom živote si ty Elizabeth. Tak sa prosím preber!" Môj hlas znel zúfalo. A ja zúfalý som. Aj keď tu je len druhý deň, tak mi chýba. Nemôžem bez nej ani dýchať. ,,Aj keď ťa chápem. Nechám ťa oddýchnuť a...a...ono to bude znova dobré. Sľubujem" dal som jej pusu na čelo a pohladil som ju po vlasoch.

Tie jej krásne hebké vlasy...milujem ich. Tak ako ju celú. Keď sa preberie, tak ja prisahám že urobím najväčšiu oslavu v jej živote! Moja nálada bola na nič. Bol som smutný, sklamaný a naštvaný. Naštvaný na seba. Keby som sa nepobil s Tomášom, tak by sa toto vôbec nemuselo stať. Mohli by sme spolu teraz obedovať za stolom a rozprávať sa...ale nie! Ja som obrovský idiot, ktorý stratí každého behom jedného dňa...čo som to za človeka? Ja som skôr netvor. Som až taký hrozný? Bude ma mať niekedy niekto rád bez toho, aby mi nepovedal že som monštrum? Naozaj som monštrum? Elizabeth by toto nikdy nepovedala.

Počul som otvorenie dverí a videl som sestričku ako na mňa pozerá a usmieva sa ,,pane, už končia navštevovacie hodiny. Musíte ísť" povedala mi a ja som sa na ňu pozrel ,,ešte päť minút...prosím" do očí mi nabehli slzy ale ona sa ani neusmiala ,,nie pane. Už musíte ísť" stále hovorila svoje a vo mne sa budil hnev ,,ešte päť minút" zavrčal som na ňu s červenými očami. Ihneď zdvihla obočie a pozerali sme si do očí, keď som zrazu počul ten sladký hlas ,,Erik nie! Tie červené oči nie! Jej neubližuj" pozrel som sa pred seba, a oproti mne stála Elizabeth. To je divné. Držím ju za ruku, ale zároveň tu stojí ,,a-ako?" Zašepkal som a sestrička odišla ,,ja...keď sa mi stala tá nehoda, tak som vyšla z môjho tela a teraz som len duša" mikla plecami a sadla si na posteľ. Hnev hneď odišiel a nahradil ho úsmev a šťastie. Postavil som sa v úmysle objať ju. Išiel som ku nej pomalým krokom, a keď som stál pri nej tak som sa usmial.