Medzi nebom a zemou

7. Falošná nádej

Keď som doplakala, tak som si sadla a pozrela som na dvere. Určite zabudol zamknúť. Usmiala som sa a šla som ku dverám. Chytila som kľúčku a pomaly a potichu som ju stlačila. Potlačila som dvere k sebe a hľa! Oni sa otvorili! On nezamkol! Potichu som vyšla z izby a poobzerala som sa. Oproti mne boli biele dvere a na okrajoch boli zelené znaky. Tipovala by som že je to kúpeľňa. Asi. Po pravej strane bola dlhá chodba a na konci nej bolo hnedé kožené dvere. Vedľa nich na pravej strane boli silno modré dvere, a mali tie isté znaky ako tie vtedajšie. Oproti nim boli ďalšie dvere. Pohľad som sa dopredu a boli tam schody. Po stenách boli obrazy. Jeden ma zaujal a tak som začala čítať:  Rodina Jacksonovcov. Rok 1800. Na tej fotke bol...Erik!?! To nieje možné, nemôže to byť Erik. To by mal presne 200 rokov! Trošku som sa viac pozrela na ten obraz, a Erik tam vyzeral pokojne. Nie ako v škole. Usmieval sa, a vyzeral šťastný. Obvykle má kamennú tvár a vyzerá akoby nemal city. Vedľa neho bolo mladšie dievča. Vyzerala na desať. Usmievala sa a držala Erika za ruku. Usmiala som sa a chytila som sa obrazu. Bol to starý obraz, to mi je jasné. Ale bol nádherný. Vedľa toho dievčatka bol starý pán a paní. Usmievali sa a stáli za Erikom a tým dievčatkom. Boli to jeho rodičia. Na ďalších obrazoch bol Erik, ale bez rodiny. Na každom obraze mal viac a viac kamennú tvár a neusmieval sa. Prišlo mi ho ľúto a aj mne padol úsmev. Nechala som tie obrazy a šla som dole po schodoch. Predo mnou boli dvere a vedľa nich taká malá drevená stolička a topánky. Po ľavej strane bola kuchyňa. Na ľavo bol menší stôl. Mal krásne drevené stoličky a ten stôl bol dlhý asi meter a pol. Na pravej strane bola obrovská biela linka a vedľa nej bola chladnička. Na konci kuchyne boli biele dvere. Určite to bola špajza. Keď som sa vrátila na chodbu tak pred ňou bola obývačka. Bol tam obrovský biely gauč a pred ním bol sklenený malý stolík. Pred stolíkom na stene, bola obrovská telka a okolo nej boli knihy. Bola to skôr obývačka a mini knižnica dokopy. Vyšla som z obývačky a vedľa schodov po ľavej strane som si všimla ešte jedny dvere. Boli v tieni, takže som si ich skoro nevšimla. Otvorila som ich, a skoro som oslepla! Bolo tam kino! Obrovské kino, a bolo to celé zladené do čiernej a červenej farby. Luxusnejší dom som v živote nevidela! Veď je väčší než náš! Šla som ku vchodovým dverám a skúsila som ich otvoriť. Ale neúspešne. Boli zamknuté. Čo sa dalo čakať že? Počula som kľúče a tak som odstúpila od dverí a čakala som kým vojde dnu. ,,Ty už si hore?" Pozrel na mňa a mal kamenný výraz ,,hej" štipla som a zabila som ho pohľadom. Keby pohľad zabíjal, tak on je už sto krát mŕtvy. ,,Tu máš tašky a vylož ich. Ja si idem pozrieť telku a keď sa tu vrátim, tak nech je to spratané" povedal a čakal kým sa pohnem ,,ani ma nehne" založila som si ruky na prsiach a usmiala som sa provokatérsky. Mali ste ho vidieť! Skoro ho roztrhlo! Zasmiala som sa vo vnútri a čakala som čo povie. Iba sa zasmial a a poškrabal sa vzadu na hlave. Klamala by som, keby som povedala že je škaredý. Omyl! On je krásny! Bože Beth, na čo myslíš? Zavrela som a otvorila som oči a tej myšlienky som sa zbavila. Prišiel ku mne tak blízko, že sme sa skoro dotýkali nosmi. ,,Migaj to upratať! Inak si ma nepraj! Ty ani netušíš ako ti môžem ublížiť že?" Povedal to tak strašidelným hlasom, že by sa z neho pototo aj samotný pápež. Ale pozor! Ja som jedinečná a nejako to vo mne nič nespravilo! Ani som sa nebála. Za čo si tlieskam a gratulujem! ,,Je mi to jedno. Ale že úplne jedno." Pošepkala som a usmiala som sa. ,,Ok....ok.... poď, ideme do kuchyne, a ja ti ukážem ako sa to robí keďže ty asi nevieš upratovať" povedal to kľudným a zároveň podráždeným hlasom ,,ok" odvetila som kľudne a došli sme do kuchyne. Chytil moju ruku a s ňou vyberal veci z tašiek a dával ich na miesto. Keď tak urobil s poslednou vecou, tak ma nechal tak a otočil sa ku mne. ,, Vidíš. Ani to nebolelo" povedal a mrkol na mňa ,,to si mohol v pohode urobiť aj sám, a nemusel si tu robiť divadlo" povedala som a prekrútila som očami. Vlastne som to zakričala lebo on už odchádzal hore schodami. Ale určite ma počul. Posledné čo som od neho počula bolo, že vraj to so mnou bude ťažké. To si píš že to so mnou bude ťažké kamoško! Ja som ako oheň. Kľudná a zároveň výbušná. Nemôžem za to. Mám štipľavý jazyk no. Nech si zvyká. Keď ma už nechce pustiť domov, tak mu urobím zo života peklo. Tento pobyt bude ešte sranda. Sranda pre mňa...

Pokračovanie nabudúce 😘