Medzi nebom a zemou

17. Lovec

Erik

So zaslzenou tvárou som odišiel z nemocnice. Svojou rýchlosťou som odišiel domov. Moja nálada bola pod psa. Úplne nanič. Keď si uvedomím, že za to môžem ja, tak mi je hrozne. Uvedomujem si že som monštrum...príšera. Viem to. Snažím sa zmeniť...ale ono to nejde! Prečo práve ja musím byť toto?!? Prečo?!? Bez nálady som sa hodil na posteľ v mojej izbe, a zízal som na stenu. Ehm...hnedá... zaujímavé. Asi hodinu som tam ležal. Bez nálady. Zrazu som počul dvere. To je blbosť! To nemohli byť dvere! Veď som ich zamkol! Alebo nie?  Šiel som na schody, a videl som tam Filipa ,,čau Filip...ako si sa tu dostal? Dlho sme sa nevideli" povedal som chladným hlasom a ani som sa neusmial ,,po prvé. Kľúče, a po druhé, potrebujem sa s tebou porozprávať" prepaľoval ma pohľadom a ja som zdvihol obočie. Oukeeej....toto nebude nič dobré ,,o čo ide?" Opýtal som sa. Iba sa uchechtol s hlavou dole ,,len to.... že...kedy si mi chcel povedať to, čo je už zrejmé? Čo si zač, a prečo je tá chudera so zastávky v nemocnici?" Stále sa slizky usmieval, a ja som mal chuť ho roztrhnúť v zuboch! Parchant jeden! ,,Akože čo som zač? Netuším o čom hovoríš" nevinne som sa usmial a prekrížil som si ruky na prsiach ,,a k Beth....netuším prečo je v nemocnici" mikol som plecami a on sa iba potichu zasmial ,,neklam Erik. Neoplatí sa ti to" obzrel som si ho, a moja chuť ho zabiť sa zvýšila. Za opaskom vzadu, mal drevené kôle, nôž a nejakú zbraň. Hneď mi to docvaklo. Lovec! ,,No? Viem že si upír Erik. A viem aj to, že tá chudera skončila v nemocnici kvôli tebe" hovoril to pokojne, a vo mne to vrelo ,,ona nieje chudera!" Zasyčal som pomedzi zuby, a chytil som ho pod krk. Iba sa zasmial, a ja som svoj stisk zosílil. Neviem skadiaľ sa to v ňom nabralo, ale odkopol ma a vybral si kôl. Iba som sa uchechtol, a on ma chcel bodnúť. Každému jeho pohybu som sa uhol a zabával som sa na ňom. On bol naštvaný a ja tiež, ale nedal som to na sebe vidieť ,,a ty si mi kedy chcel povedať že si lovec ha?!?" Zvýšil som hlas, a odkopol som ho tak, že skončil na zemi. Prebodával som ho pohľadom a moje oči boli od hnevu čierne. Sadol som si naňho, a vrazil som mu do nosa. Mlátil som ho päsťami do tváre, až kým som nepocítil bolesť v boku. Nebola veľká, ale zliezol som z neho a postavil som sa. Pozrel som sa na bok a mal som tam zapichnutý kôl. Vybral som si ho, a sykol som od bolesti. Kôl som prelomil na polovicu a odhodil som ho niekde do kúta. Uškrnul som sa, a Filip sa na mňa so strachom v očiach pozeral ,,čo urobíš teraz lovec?" Slovo "lovec" som akoby vypľul z úst, a stále som sa uškŕňal a pomaly som k nemu chodil ,,j-ja" preglgol. Ten jeho strach v očiach som si užíval. To je ono! Boj sa! Plač! Pros! Prišiel som k nemu a chytil som ho za golier jeho sivého trička. Ťahal som ho za sebou, a šiel som do toho najhoršieho miesta v tomto dome. Mučiaren.

Filip

Niekde ma bral a ja som sa stále trhal, a snažil som sa vyslobodiť. Nič. Zrazu zastal a otvoril nejaké dvere. Vyvalil som oči, a začal som sa trhať. Golier môjho trička ma začal škrtiť. Zodvihol ma na nohy, a oprel ma o stenu. Pozeral som naňho so strachom v očiach. Vzal mi ruky, a pripevnil mi ich na putá, čo boli zavesené na stene. Keď som mal spútané ruky, tak odstúpil. Otvoril som oči, a všimol som si že vysím. Bol som asi dvadsať centimetrov nad zemou. Pozrel som naňho a on bol pri nejakom stole. V ruke mal...nôž?!? Srdce mi začalo biť akoby som práve zabehol maratón. Bál som sa. Kto by sa v tejto situácii nebál?!? Keď viete, že vás práve niekto ide mučiť, a vy s tým nič nespravíte. Bol som ticho, a dúfal som že ho to prejde. Otočil sa ku mne so psychopatickým úškrnom na tvári, a ja som preglgol. Začal som sa potiť, a moje brucho na tom tiež nebolo najlepšie. Zastal milimeter odo mňa a prezeral si ma. Sklopil som hlavu k zemi. Jeho pohľad mi bol nepríjemný ,,čo mám s tebou spraviť lovec? Mám ťa podrezať a tvoje telo len tak niekde hodiť? Alebo ťa mám rezať až kým mi nepovieš všetko čo vieš? Mám ťa mučiť? Bičovať?" Pýtal sa ma, akoby si práve vyberal v obchode oblečenie. On nieje normálny! Je to psychopat! ,,Počkaj..." Vydýchol som, a snažil som sa normálne dýchať. Zdvihol obočie ,,ja...som v tomto nevinne. Naozaj. To všetko moja rodina....ona sa dozvedela že niesi človek. Oni ma donútili ťa zabiť...a ja som musel. Keby som to neurobil, tak by ma vyhodili z domu....a ja nemám kam ísť...naozaj som v tom nevinne Erik. Veď sme kamaráti nie?" Usmial som sa, ale hneď mi úsmev z tváre zmizol. Stále ma prepaľoval očami, a ja som vedel že mi neverí. Zrazu mi vyhrnul tričko. Zdesene som naňho pozeral. Nožom mi chodil po bruchu, a ja som sa stále hýbal. Nechcem tu byť! Daj mi pokoj! Chladnú čepeľ noža, som cítil ako mi zastavila nad pupkom. Erik pritlačil nožom, a ja som začal kričať. Stále sa mi hýbal po bruchu a niečo tam písal. Určite tam niečo vyríva! Som si stopercentne istý! Snažil som sa dýchať, ale nešlo to. Bolesť sa stále zvyšovala. Z očí mi vyšli slzy a ja som ich zavrel. Zvesil som hlavu, a nechal som slzám voľný priebeh. Po chvíli prestal. S námahou som otvoril oči, a zistil som že tam mám napísané slovo "zradca". Nožom mi chcel zase zapichnuť do brucha, keď som sa ozval ,,prosím" šepol som a on sa na mňa pozrel ,,o čo prosíš?" Slizky sa usmial a mne prišlo zle ,,prosím....d-dosť Erik. Som v t-tom nevinne. Prosím pre-prestaň" ťažko sa mi dýchalo. Bolesť na bruchu neprestala. Toto sa mi bude dlho hojiť ,,myslím, že na dnes stačí. Ráno prídem. Maj sa!" Nôž si očistil do nejakej handry a odložil ho na miesto. Pozrel sa na mňa a zamával mi. Ja som ho prepaľoval pohľadom. Odišiel a zamkol za sebou dvere. Toto neprežijem...

Taaaak pokračovanie nabudúce 😘
Túto kapitolu som chcela vydať už poobede. Ale nemala som čas. Túto kapitolu venujem úžasnej judit555❤️