Medzi nebom a zemou

9. útek

Cítila som pod sebou niečo tvrdé. Otvorila som oči, a zbadala som že ležím stále na tej istej zemi, a na tom istom mieste. Iba som si povzdychla a skúsila som sa postaviť na nohy. Pomalým krokom som sa dostala do kuchyne a zasvietila som si. Nevedela som že som tak dlho spala keďže je už tma. ,,Au!" Zakričala som a prehla som sa dopredu. Začalo ma tak bolieť brucho, že som to musela rozdýchať. Keď som sa cítila lepšie, tak som začala hľadať nejaké tabletky. Pozerala som do každej poličky a nakoniec som našla nejakú proti bolesti. Vzala som si ju, a zapila som to džúsom. Sadla som si za stôl a oprela som sa o stenu. Erik nieje doma, takže mám aspoň trošku voľno a pokoj. Ako som zavrela oči, tak som pred sebou videla Erikovu uškrňajúcu sa tvár. Ja už toto nedávam! Ja viem....som tu jeden deň...ale aj to je veľa. Ja už tu nechcem byť! Chýbajú mi rodičia. Bože rodičia! Veď oni ani nevedia kde som! Nedala som im vôbec vedieť! A Viki! Veď tá má bude už všade hľadať a bude na polícii. Mňa porazí!....už...už.....už....ich nikdy neuvidím. Až teraz som si to uvedomila. Aj keď na mňa rodičia nikdy nemali čas....aj tak som ich milovala a vždy budem. Som ich dcéra, a oni sú moji rodičia ktorý robia dlho do noci len preto, aby som mala všetko! A ja som si ani neužívala ich prítomnosť. Boli jediná moja rodina....a ja som ich stratila. Už ich nikdy neuvidím. Už nikdy neuvidím otca ráno sedieť za stolom čítajúceho noviny....už nikdy neuvidím usmievajúcu sa mamu, ktorá tancovala okola sporáka a pospevovala si....a Viki....moja jediná skutočná kamarátka nevie kde som! Strašne mi chýba. Chýbajú mi všetci a ja neviem čo mám robiť. Zložila som si hlavu na kolená a nechala som slzám voľný priebeh. Plakala som, a ľutovala som sa. Nemala by som toto robiť. Mala by som urobiť niečo preto, aby som bola znova doma s Viki a s rodičmi. Utrela som si slzy a umyla som si ten nos. ,,Oukeej.....toto dám" povedala som si sama pre seba, a obliekla som sa. Dala som si čierne legíny a čierne tričko. Na to som si dala fialový sveter, a čierne Adidas topánky. Netuším kde mám mobil, ale teraz mi to je jedno. Otvorila som balkónové dvere u seba v izbe, a hľadala som nejakú trúbku alebo tak aby som mohla zliesť. Videla som odkvapovú rúru či čo to je, a chytila som sa jej. Bola pevná, takže sa nemusím báť že spadnem alebo tak. Pomaly som po nej zliezla a poobzerala som sa okolo seba. Predo mnou bola čistinka, na pravo bol les, na ľavo bola nejaká cesta a pokračovala doľava. Ešte pred tým než pôjdem, sa idem pozrieť či tu nieje auto. Potichu som prešla pred dom, a počula som otvorenie brány a motor. Do riti! Erik je doma! Nevedela som čo mám robiť, a tak som išla ku stromu, ktorý bol vedľa mňa. Schovala som sa zaňho a vykukla som spoza kmeňa. Auto bolo hneď vedľa mňa! Ale Erika nikde. Asi už vošiel do domu kým som sa triasla od strachu. Vyšla som spoza stromu, a snažila som sa prešmyknúť za auto, a hneď na tú cestu. Začala som utekať a počula som za sebou kroky. Nechcela som sa obzrieť, ale nedalo mi to. Obzrela som sa za seba, a Erik v pohode za mnou chodil pomalým krokom a usmieval sa. Ale nie normálne....on mal hnusný diabolský úsmev! Až ma zarazilo na celom telo. Pozrela som sa na jeho oči a boli červené! Počkať! Červené oči, rýchlosť, sila, ľadové ruky....on.....on je....dúfam že nie to čo si myslím. Utekala som takto ďalej, a už som skoro bola na ceste, keď som cítila okolo mojich rúk niečie ruky. Chytili ma tak že som sa nemohla ani pohnúť. Začala som sa hýbať v snahe, že ujdem. Ale márne. ,,Ale ale ale....no no no Elizabeth. Kam že kam?" Počula som u môjho ucha chrapľavý hlas ,, preč" odfrkla som a stúpila som mu na nohu ,,toto ti nepomôže" zašepkal a mne po tele prešla husia koža. ,,Prečo ma proste jednoducho nepustíš domov?" opýtala som sa zničeným hlasom a zvesila som hlavu dole ,,lebo by si toto všetko niekomu povedala a to nemôžeš. Potom by som ťa musel zabiť a to by bola nuda. Ja by som potom prišiel o zábavu, a ty....no...o pobyt" zašepkal mi do ucha a škodoradostne sa zasmial. Práve mi potvrdil, že už nikdy neuvidím mojich blízkych a navždy budem tu! Tu!!! Ja tu nechcem byť! Chcem ísť domov. ,,Čo ma teraz čaká?" Zašepkala som si skôr pre seba a začala som sa báť. Začala som sa triasť od strachu a chcelo sa mi plakať. Asi ma počul keďže sa iba zasmial a povedal niečo v štýle, že uvidím a o toto sa už nikdy nepokúsim. Viedol ma do domu a ja som ho začala búchať po chrbte ako ma mal prehodenú cez plece ,,pusti ma!" Kričala som a búchala som ho, ale on nič. Ani nereagoval. Vyšli sme zadnými dverami, a šli sme niekde do nejakej pivnice. Vošli sme do dverí, a on ma pustil na zem. Pred nami bola dlhá temná chodba. Srdce mi chcelo vyskočiť z hrude ako som sa bála. Bilo ako šialené. Celú cestu po tej dlhej chodbe ma ťahal za zápästie. Tak strašne ma to bolelo. Nestíhala som za ním ale nakoniec sme zastali pred veľkými ťažkými drevenými dverami. Otvoril ich, a ja som myslela že na mieste umriem. Nie nie nie! Len prosím bože toto nie! Prečo ja?.............

Pokračovanie nabudúce 😚
Nudím sa, a tak som napísala ďalšiu kapitolu, a myslím že sa mi aj podarila😄 budem rada keď mi napíšete komentár a dáte viete❤️ veľmi si toho vážim srdiečka ❤️
A hlavne som vďačná milej judit555 ktorá má neustále podporuje a dáva vote❤️ veľmi pekne ďakujem...som strašne rada za to ako má podporuješ❤️ naozaj vám všetkým veľmi ďakujem ❤️