Medzi nebom a zemou

10. výčitky

V tú sekundu som ľutovala že som sa pokúsila ujsť. Otvoril tie dvere......a tam bola mučiaren. Doslova. Moje srdce prestalo v tú sekundu biť. Tak som sa strašne bála že ma niečo čaká. A v tejto izbe to nebude asi moc príjemné. ,,Hýb sa! Si ako slimák!" Kričal na mňa a ja som urobila tak, ako povedal. Poobzerala som sa okolo seba. V strede miestnosti bol obrovský stôl. Na ňom boli putá a ten stôl bol drevený. Klasika. Na stenách boli zavesené všelijaké dýky, nože, a biče. Bolo tam toho strašne veľa. Ťažko sa mi dýchalo a chcela som ujsť. Ako som sa otočila, tak som sa rozbehla ku dverám a chcela som ich otvoriť. Neúspešne. Zas boli zavreté! Došľaka! Ja ho zabijem! Cítila som za sebou jeho. Otočila som sa a nasadila som si svoju "ignor" masku, ako ju teraz nazývam. Dobré že? Ja viem. Som najlepšia. Pozrela som sa naňho a on sa na mojej blbosti dosť dobre zabával. Arghhhh ako mám ja chuť ho teraz zabiť na mieste! Bože len mi nedávaj teraz silu, lebo ho zabijem! Nasadil svoj chladný výraz a šiel ku stene. Tváril sa že aký je zamyslený, len aby som tu skolabovala! Prezeral si svoje nože a dýky ktoré mal na stole. Nevšimla som si ich keď som sem vošla. Chytil jeden do ruky a obzeral si ho. Ja som ho pozorne sledovala a čakala som čo urobí. ,, Poď sem" ozval sa a ja som nesúhlasné pokrútila hlavou ,,poď sem!" Skríkol a mňa miklo. Čo miklo? Ja som skoro vyskočila dva metre do výšky! ,, Poslúchni, inak si ma neželaj" zase skríkol ale ani sa na mňa nepozrel. Preglgla som, a šla som pomaly k nemu. Chytil ma za zápästie a ťahal ma k tomu drevenému stolu. Hodil na naň a dal mi na ruky putá. Ležala som na bruchu a ľutovala som, že som sa s ním začala v škole rozprávať. Prišiel za mňa a prešiel mi tipujem nožom po chrbte. Prestala som dýchať a zavrela som oči. Cítila som v boku bolesť. On ma pichol nožom do boku! Bastard! Zabijem ho! Skríkla som a začala som plakať ,,toto máš zato, aká si drzá!" Povedal akoby nič a vytiahol ho. Skríkla som znovu. Strašne to bolelo. Prevalil ma na brucho a vzal moju ruku. ,,Prosím nie" šepla som a pozerala som naňho. ,,Tvoje prosím ma neprehovorí" povedal to chladným hlasom a na zápästie mi začal niečo vyrezávať. Celý čas som kričala. Kričala som a metala som sa akoby ma to malo nejako zachrániť. To isté urobil aj na druhej ruke. Celý čas som plakala a kričala. Chcel mi niečo vyriť aj na hruď, ale ako sa na mňa pozrel, tak ma nechal tak. Celá ubolená som stále bez pohnutia ležala. Odomkol mi putá a vzal ma na ruky ako nevestu. Pozrela som sa na svoje zápästia a na obidvoch bolo vyrité E.J. čo? Akože to má znamenať jeho meno alebo čo? Si ma týmto akože privlastnil? Celú cestu som sa pozerala do blba a premýšľala ako som sa tu preboha dostala?!? Tá ulička mi bola osudná. Bola to osudová chýba. Nemala som nikam ísť! Mala som byť doma všetko mohlo byť také ako na začiatku. Nejakým zázrakom sme sa dostali do mojej izby a šla ma ľahnúť na posteľ. Odišiel. To ma tu nechá tak s dierou v boku?!? Zrazu prišiel do izby s lekárničku a nejakým malým vedrom s vodou. Zavrela som oči ,,otvor tie oči Elizabeth" pozrela som naňho a on mi dezinfikoval tie zápästia. Sikla som od bolesti a on sa zastavil a potom pokračoval.obalil mi ich obväzom a dal mi ich ku telu. Začal mi dezinfikovať aj tu ranu na bruchu. Dal na utierku dezinfekciu a šla mi to na brucho. Skríkla som od bolesti a snažila som sa ho od seba odtiahnuť ,,ako ti to mám ošetriť keď sa stále hýbeš Elizabeth hmm?" Nadvihol obočie a ja som ho zabila pohľadom ,,tak načo si mi to spôsoboval keď mi to teraz ošetruješ?" Potichu som naňho skríkla a jemu úsmev opadol ,,lebo.....si chcela ujsť....a ja som ti musel dať nejaký trest pochop ma!" Zavrčal podráždene a ja som zdvihla obočie ,,keby som mala napríklad upratať kuchyňu alebo čo tak aj pochopím!! Ale ty ma bodneš do boku a na ruky mi niečo vyrežeš!! Toto nieje normálne!! Ty niesi normálny!! Si šialený Erik! Kde je ten Erik ktorý so mnou robil projekt a bol milý? Kde je ten Erik ktorý sradoval a mal ma rád? Tak kde je?!? Kde sa stratil?!? Ja ťa nespoznávam!! Chcem aby si to bol znova ty Erik. Chýba mi to tvoje dobré ja....nie toto temné a zlé.... prosím....vráť sa" na začiatku som kričala koľko mi sily stačili...ale pri posledných dvoch vetách som začala plakať. ,,Zmenil som sa. A ty si musíš zvyknúť" neukázal na svojej tvári žiadne pocity. Žiadne. Bol ako kameň. Chladný a bezcitný. Ako si mám zvyknúť že bývam s niekým kto má bije?!? Ha?!? Ako dofrasa?!? Keď skončil, tak si zobral veci a odišiel. Pred tým než zavrel dvere mi povedal že sa o tomto potom porozprávame. A odišiel. Ja som sa v tej chvíli zložila. Nechápem ako sa takto môže správať. Kde je ten starý a dobrý Erik? Toto ma ubíja....začala som plakať do vankúša a a zložila som sa. Ako domček z karát....

Taaaak pokračovanie nabudúce 😚
Dneska som neplánovala písať ďalšiu kapču...ale jedna super osôbka ma prehovorila ❤️ a tou osôbkou je judit555 ktorá je moja verná čitateľka ❤️ veľmi ti ďakujem a zajtra by mala byť ďalšia kapitola. Neviem. Pokúsim sa❤️