Dievča, ktoré trhalo vlčie maky

XXI. Stratenosť

Zakaždým, keď som vyrozprávala kúsok seba, rozovrela dlaň s čriepkami minulosti, vtedy som mala pocit, že som si ich musela vytrhnúť priamo z mäsa, ale ich sklenené korene vo mne naďalej zostávajú, trieštia sa a zabodávajú sa hlbšie a hlbšie. Cítila som, že ma pohltilo tornádo a plieskalo v sebe sem a tam. Zistila som, že je lepšie s tým nebojovať, poddať sa.

Po Brunovej tabletke som mala pocit, akoby ma miesto tornáda zhltla veľryba. Bola som sama v jej žalúdku zatiaľ, čo sa svet okolo mňa otriasal. Vibroval vo mne príboj, chcela som sa schúliť do klbka a jednoducho si ľahnúť. Kedysi som chcela vidieť delfíny a v tomto momente som ležala vnútri Mobby Dicka. Plazila som sa jeho cievami, počula som jeho kvílenie.

„Vnímaj to, dýchaj" povedal neznámy hlas za mnou, ale ja som bola zavalená krvou v zužujúcej sa cieve. Musela som sa pokúsiť vrátiť v čase, nemala som čas meditovať nad spevom veľrýb.

„Nemôžem," mumlala som a snažila som sa pospiatky vrátiť. Pokladala som za seba jednu nohu a potom druhú. A znova. Cúvala som pomaly. Veľryby tíchli. Vrátila som sa až do úst toho tvora. Bruno mu sedel na jazyku.

„Čo sa deje, príšerka?" opýtal sa ma a ja som sa zamračila.

„Snažím sa dostať von z tejto veľryby."

„Prečo by si to robila?"

„Potrebujem sa vrátiť v čase," riekla som, ako by to bolo niečo zjavné.

„Prečo?"

Povzdychla som si: „Prečo, prečo, stále samé prečo. Niekedy si taký bystrý, ale práve teraz," odmlčala som sa, „to je fuk!" Zaspätkovala som ešte o pár krokov. Bolo nad slnko jasnejšie, že nemá cenu mu niečo vysvetľovať, rozpíjal sa do textúry podnebia oceánskeho giganta a ja som sa musela stoj, čo stoj dostať na pevninu. Boli sme úplne nekorelovaní.

„Ak sa vrátim, nič z toho zlého by sa nemuselo stať, nič." Pozrela som sa mu do očí a hľadala v nich vesmír. Ten tam však nebol. Len hlbina a tmavé oceánske dno.

Vedela som, že ho musím nechať plávať niekde za sebou, nevláčiť ho ako príťaž, keďže mi hrozilo, že sa utopím. Rukami som blúdila po stenách ústnej dutiny hľadajúc čo i len najmenšiu štrbinu, ktorou by som sa mohla predrať von. Škriabala som si ruky a k nohám mi padali červené šupiny.

Lovci strhávali morským pannám z chvostov šupiny ako svoje trofeje. Paluba sa sfarbila karmínom a more... More neprestávalo kvíliť nad svojimi dcérami. Podmorské obludy naťahovali chápadlá za korábom, aby ho strhli do hlbín. Grimovia a pozostalé nymfy prisahali pomstu, aby more pohltilo všetok život, ktorý moru nepatril.

Bruškami prstov som skúmala svoj krk či mi na ňom nenarástli žiabre. Akokoľvek som sa snažila, žiadne som nenašla.

„Si v poriadku?" opýtalo sa ma dôverne známe dievča avšak, nevedela som ho zaradiť.