Dievča, ktoré trhalo vlčie maky

VII. Kaleidoskop melódií

"Un, deux, trois..."

Hodina začala.

"Avant!"

Vykročili sme smerom k zrkadlám veľkého štúdia.

"Assemblé, petites filles!"

Nádych.

Počula som dych dievčat vedľa seba.

Skok! Spojiť nohy! Piata pozícia.

Klopýtli sme.

"Attitude!"

Prednožila som pravú nohu.

"Trés bien!" ozval sa zvonivý hlas, "changements de pieds."

Vymenili sme nohy v skoku.

"Manon! Rond de jabme! Sur le pointures! Pas de chat! Tour en l'air! Cou de pied!"

Diktovala učiteľka baletu. Bola som rozpálená, moje telo žiadostivo vibrovalo po hudbe a tanci.

Urobila som okolo seba kruh nohou a zvyšok tela nechala plávať v pomyselnej vode okolo seba. Na špičky, záklon. Vydýchla som. Srdce mi búšilo a krv bublala radosťou.

Pas de chat! Nemala som rada formáciu skokov, ktoré majú pripomínať mačacie pohyby. Ale skákala som. Finále. Ticho.

Spravila som otočku vo vzduchu. Chladné prsty oblapili moje žily. Nohou som sa dotkla čelenky a ukončila svoj výstup.

"Trés bien, petite fille!" pochválila ma učiteľka, ale ostatné dievčatá na mňa len škaredo zazerali. Sklopila som oči k vypnutej špičke a položila nohu na zem. Ošúchané baletné topánky na mňa z podlahy žmurkali. Bola som najlepšia v baletnej triede slečny Valerie, no zároveň som bola dievčaťom, ktoré mali najmenej rady ostatné malé baletky.

Niekto ma potiahol za prameň vlasov, čo vypadol zo zopnutého účesu. Už som ani nepípla, jednoducho som sa vzdala.

Tanec a hudba napĺňali môj život dlhý čas, až kým...

Až kým mi v tom nezabránili závistlivé chápadlá. Začali tým, že mi odobrali to, čo som milovala. A to im nestačilo, trhali z buniek bytia všetko, na čom mi záležalo. A ja som sa nevedela brániť . Neviem to doteraz.

"Hej!" ozvalo za z diaľky ako bolestné zahrmenie, ktoré sprevádzal hurónsky smiech.

"Akoby toho nebolo dosť," šepkala som prázdnemu chodníku. Strčila som si ruky do vreciek. Sledovala som ako sa telá spredo mňa tackajú bližšie. Prevrátila som oči a otočila sa na špičkách, mala som dojem, že by som mala čo najskôr utiecť.

Bum!

"Vedel som, že prídeš."

Objavil sa z ničoho nič v tónoch hudby a mandľovej vôni. Usmieval sa na mňa úprimne a nečakane ma objal.

"Čo to?"

"Hej maličká!" ozvalo sa spoza mňa.

Bruno ma protektorsky objal rukou okolo pliec, "asi ti príde vhod nejaký drink, vyzeráš hrozne."

"Vďaka," prehodila som trpko, ale nakoniec som si oprela hlavu o jeho rameno a kráčala s ním do Prázdnej množiny.

Len čo sme vstúpili na točité schodisko, očarila ma hudba. Každý takt, každá nota , mi pulzovala v žilách. Podvedome som sa usmiala a uvoľnila. Prinútilo ma to na chvíľu vypadnúť zo života. Keď sme vkročili do baru, celkom som zatajila dych. Skutočne to bolo ako v Krajine zázrakov.