Dievča, ktoré trhalo vlčie maky

XVIII. Ekfória soli a vĺn

„Už mám dosť," prehlásila som po tom, čo som zjedla štvrtý kúsok pizze.

„Zvdy prbm..." odpovedal mi Bruno tlačiac do seba ďalšie sústo.

„S plnou pusou sa predsa nerozpráva," snažila som sa ho so smiechom napomenú a predsa len v sebe našla miesto, aby som mu ukradla ananás a zjedla.

„Héééééj!" zabučal nesúhlasne.

Všetko, čo sa okolo mňa dialo, mi prišlo zvláštne, istým spôsobom umelé, ale nevedela som si tento pocit odôvodniť. Snažila som sa tie myšlienky zatlačiť. „Čo máme večer v pláne?" opýtala tom sa a nenútene si podoprela hlavu rukou. Bruno mlčal a prežúval, ako vzorne poučené dieťa, a keď prehltol, oznámil mi, že večer musí byť v bare, ale na to máme ešte pár hodín, a preto by ma rád niekam vzal.

„Nechcel si ísť niekam až zajtra? A kam vlastne?" opýtala som sa a podvedome čakala nejaké klišé ako aj na kraj sveta alebo na miesta, o ktorých sa mi ani len nesnívalo.

„To sa nevylučuje. Za mesto na Modrý vrch."

Nemôžem povedať, že by ma jeho odpoveď vyslovene sklamala, ale čakala som od neho niečo zaujímavejšie.

„Ak už nebudeš," pokynul k poslednému kúsku pizze a ani nečakal na moju odpoveď a tlačil si ju do úst. „Tah sa oď obc."

„Čo? Skús to v ľudskej reči!"

Len čo prehltol, tak mi svoju hatlaninu preložil. Mala som sa ísť obliecť a najlepšie do niečoho dostatočne pohodlného na výstup na kopec a ja som sa pousmiala nad predstavou, že by som vyšla z izby v lodičkách a minisukni. Predstavila som si jeho nechápavý výraz a praštenie sa do čela. No neurobila som to. Bola som zvedavá, prečo ma tam ťahá a tak som nechcela zdržovať. Obliekla som si rifle zo sekáča, čierne tričko a okopané žlté tenisky. Vždy mi bolo vlastne jedno, že na sebe nemám najnovšie značkové handry, hoci občas ma to stálo pár uštipačných poznámok, ale v konečnom dôsledku by som nebola o veľa šťastnejšia.

Vyliezla som z izby. Bruno stál pred otvorenými dverami a niečo ťukal do telefónu. Usmiala som sa, pretože v šedých kraťasoch a tričku so znakom supermana už nepôsobil ako Elvis dnešnej doby. Teda až na tie vlasy.

Ako pravý džentlmen mi podržal dvere. Keď som okolo neho prechádzala, chýbala mi jeho typická mandľová vôňa, na čo som smutne pozdvihla pravý kútik úst. Zišli sme schodišťom až k ulici a Bruno otvoril garáž.

„Počkaj chvíľu," prehodil zatiaľ čo odomykal auto.

„Neverila by som, že ho vieš šoférovať," neudržala som svoju poznámku a očami prechádzala po dokonalej čiernej karosérii bez jedinej preliačiny či škrabanca. Na myseľ mi vyplávalo niekoľko spomienok na moje nešťastné pokusy o šoférovanie auta.

„Budeš to musieť risknúť," zasmial sa a naštartoval motor. Zaradil spiatočku a vycúval z garáže. „Chceš za volant?" Zbesilo som krútila hlavou, na znak toho, že nechcem. Jeho auto nemalo strechu a chvíľu som zvažovala, že doň naskočím presne tak, ako to robili všetky cool kids na filmovom plátne. Nasadla som na sedadlo spolujazdca normálne a pohladila jemnú, kožovitú, maslovožltú sedačku. Intuitívne som zapla rádio a na moje prekvapenie sa z nej neozval hlas slávneho Presleyho, ale Radiohead a ich pieseň Creep. Začali sme si ju obaja pospevovať a Bruno vyrazil na cestu. Užívala som si, ako ma hreje priame slnko a vlasy mi viali v povetrí. Vystrčila som ruku do strany a roztiahla prsty. Zabodávala som pohľad do svojho odrazu v zrkadle. Predstavovala som si, že nejdeme len za mesto, ale že našou cieľovou destináciou je nejaké slnečné pobrežie, slnko, more, leto a hudba. Predstavila som si dokonalý výlet.