Dievča, ktoré trhalo vlčie maky

V. Persona non grata

Potkýnala som sa o vlastné nohy.

Nebolo to preto, že by som bola nejako zvlášť nešikovná, skôr som mala pocit, že sa nechcem vrátiť do auta, zapnúť si pás a čeliť obviňujúcemu pohľadu. Vedela som, že to patrí k celému zvyku návštevy nemocnice, ale dnes obzvlášť obopínal moje vnútro duch zlej predtuchy.

Premkol ma taký ten zvláštny pocit, keď niečo musíte urobiť, ale nechcete a vaše telo protestuje proti vašim činom. Cítila som sa ako ryba zavesená na háčiku vysoko nad vodou. A ťahali ma vyššie. A vyššie. A vyššie.

Nemohla som dýchať.

Zatínala som päste, pretože som zo svojho odevu cítila nemocničný pach. Nechcela som aby ho cítil aj Ruben. Vyzliekla som si sveter. Bolo mi zima, ale nechcela som, aby cítil ten pach. Nie dnes.

Obchádzala som nervóznych, uponáhľaných ľudí.

"Nekúpite si noviny?" oslovil ma starší pán v ošúchanom kabáte a deravých topánkach. Zadívala som sa na neho. Človek si ani neuvedomí, ako ľahko sa mu prederavia sny či život, keď je neopatrný alebo sa naň upína príliš silno. A potom je nám chladno - chladno po vytúžených snoch a pohodlnom živote - ako v deravých topánkach.

Z vrecka károvaných šiat som vytiahla bankovku a niekoľko drobných. Štrngali ako čriepky rozbitých perspektív. Ale to sa stáva, povedala by som.

"Jedny si zoberiem," odpovedala som mu.

Usmial sa na mňa asi tak trojzubým úsmevom a podal mi noviny rukou v čierne potrhanej rukavici. Vzala som ich a do ruky mu vložila bankovku a tých pár kúskov mojej rozbitej perspektívy.

"Ale to je veľa," prehlásil a podával mi bankovku späť.

Usmiala som sa. "Perspektívy nie je nikdy dosť."

Zatvorila som mu nastrčenú ruku tak, aby mu jeho odmena nevypadla a s úsmevom som sa pobrala diagonálne cez preplnené parkovisko.

Usmievala som sa, pretože som si bola istá, že pán s trojzubým úsmevom v ošúchanom kabáte a deravých topánkach moje vyhliadky do budúcnosti istým spôsobom pozliepa. Veď hold, keby toho nebol hoden, nepodával by mi ich späť.

Nastúpim do nášho auta.

Pripnem si pás.

A aj tak sa necítim bezpečne.

V hlbokom tichu a ťažkom vzduchu počujem tĺcť svoje srdce, hukot krvi v cievach a ich pulz cítim v končekoch prstov.

Ruben neštartuje, len kŕčovito zviera volant. Ani zďaleka mi nepripomína toho chlapca, čo ako malý radostne krútil volantom a trúbil na klaksón predstavujúc si dlhú cestu do Disneylandu. Aj tak sme tam neboli. Nikde sme neboli, kým sme sami neutiekli.

V rukách som žmolila noviny a sveter.

Ale ticho stále trvalo.

Ľudia chodili okolo nášho auta nejaviac záujem. Nečudovala som sa im, pretože kto by sa v dnešnom uponáhľanom svete zaujímal o dvoch utrápených súrodencov.

Prudko tresol rukou po volante.

Strhla som sa a stránky novín sa rozleteli všade naokolo.

"Máš to za potrebie?!" kričal.

Zarazila som sa. V živote na mňa nekričal.

"Máš to, sakra, za potrebie?! Po tom všetkom, čo nám urobili, po tom všetkom, čo sme si vytrpeli?" penil.

"Alebo jednoducho nemáš dosť, že som vždy na smrť unavený a chceš ma doraziť aj takto?"

"Nie... ja..." nevedela som ani svoje meno, nie to ešte odpoveď.

"Pozri sa, čo to robí s tebou! Si troska. Si len tieň mojej úžasnej sestry a to všetko kvôli nim!" beznádej a podráždenie v jeho hlase ma privádzali do šialenstva.

"Ale... ja... musím..." jachtala som do prázdna.

"Čo musíš, čo?" konečne sa na mňa pozrel. "Trpieť?"

"Áno!" a už som kričala aj ja.

A ľudia sa otáčali.

"Čo to nechápeš? Nemáš prečo trpieť!"

"Je to moja vina... Je to moja vina... Je to moja vina..." opakovala som stále dokola trhajúc novinový papier.

"Nie je, do čerta! Spamätaj sa konečne!"

"Ty sa spamätaj!"

"Manon!" zvrieskol až mi prestalo biť srdce. "Zakazujem ti chodiť sem! Toleroval som ti to príliš dlho, myslel som, že ti to neublíži, ale áno! Šibe ti! Len sa pozri, čo stváraš v škole! Potom ideš tu, vrátiš sa bledá, rozklepaná alebo sa vyparíš a celý víkend ťa nie je! Čo si mám myslieť? Chodíš sa kurviť? Chľastať? Drogovať?"

"Prestaň! Prestaň ma riešiť!"

"Neprestanem! Som tvoj brat a viem čo je pre teba najlepšie!"

"Nevieš! Hneď ako sa to stalo si sa na mňa vykašľal a zašíval sa v pánskych kluboch. Miesto toho, aby si ma podržal zmizol si. Keď som prišla domov zbitá, zosmiešnená, kašlal si na mňa. Všimol si si, až keď ťa upozornili. Už si ako oni, staráš sa len keď ti to vyhovuje!"

Naštartoval.

Nahol sa a otvoril mi dvere.

"Vypadni!" na spánkoch mu pulzovali žily.

"Bol si môj brat," odopla som si pás, "najlepší človek v mojom živote, ale po tom si sa zmenil," hovorila som pokojne, no snažila som sa mu ublížiť, tak ako on mne "vravíš mi, že ja som sa zbláznila, ale ty nemáš ani poňatie ako sa cítim, zacítil si slobodu a dovolil si, aby som sa zrútila. Si ako oni!"

Vystúpila som z auta.

"Nechcem ťa už vidieť, zmizni mi z očí!" syčal pomedzi zaťaté zuby.

"Dvestošesť rozdrvených kostí," povedala som a rozbehla sa preč od auta.

V ruke som mala len sveter, v kapse kľúče a pár bankoviek.

Zahla som za najbližší roh a kľučkovala uličkami uponáhľaného mesta. Nemala som kam ísť.

Bolelo ma celé vnútro.

Videli ste horieť papier? Najprv horí pomaly a náhle rýchlo vzbĺkne! Malé čiastočky popola sa trúsia na všetky strany. Aj ja som sa tak obhorene trúsila.

Neplač! Neplač!

Kázala som si neplakať.

Dnes už si naplakala dosť. Neplač!

Deň bol neobvykle chladný, rovnako ako bili neobvykle chladné Rubenove slová. Pritiahla som si sveter k telu. Nemohla som ísť domov ani nikde inde. Všade som bola neželanou osobou. Nedokázala som uveriť tomu, čo sa stalo.

Preklial ma niekto?

Nedokázala som prísť na to, prečo ruinujem všetko okolo seba a ubližujem všetkým okolo seba. Zamiešala som sa do davu ľudí. Do nosa ma búšila vôňa výfukových plynov rušnej dopravy, zmes drahých parfumov a spotených tiel.

Mala som dojem, že sa odvracali odo mňa a zväčšovali vzdialenosť.

Pre všetkých som bola jednoducho persona non grata.

A nemala som kam ísť...