Dievča, ktoré trhalo vlčie maky

XIX. Lascivia v očiach rýb

Všetci máme rany, ktoré sa snažíme zakryť, neukázať nikomu a častokrát ani sebe. A je jedno či sú to rany spôsobené pádmi z bicykla, spievajúcou čepeľou žiletky, alebo sú to rany, ktoré nezanechali viditeľné jazvy na pokožke, rozdrásania duše, ktoré si človek spraví sám, škrabance a trhliny, ktoré zanechajú tí, ktorých sme milovali.

Mlčky sme kráčali na vrch a napätie medzi nami mi spôsobovalo priam bolestivé zimomriavky. Ani potom, ako sme dorazili, Bruno ticho neprerušil. Stáli sme na čistine obkolesení jedľami, tráva mi siahala skoro po kolená, miestami sa vysilene váľala. Na druhej strane sa pod korunami ihličnanov skrývala malá studnička a uprostred lúky stálo zoskupenie košatých gaštanov. Na tom najmenšom visela pneumatika.

„Mám to tu rád," preniesol a bez toho, aby sa na mňa pozrel vyrazil vpred. Zelené steblá sa mu skláňali pod nohami a zanechali tak za ním cestičku. Začala som sa ošívať, zarývať si nechty do kože. Oči som prišpendlila na Brunove ramená. Zastal pred hojdačkou z pneumatiky. Napriek tomu, že som sa začala cítiť značne nesvoja, spravila som prvý krok. Mala som pocit, že tráva na mňa syčí, že sa ma snaží poškriabať a pohrýzť. Zadržala dom dych, akoby mi to mohlo pomôcť a rozbehla som sa po vyšliapanom chodníčku. Kolená som dvíhala čo najvyššie.

Novodobý Elvis, ktorý dnes vyzeral, že reinkarnácii predsa len unikol, potiahol lanom hojdačky a prehlásil, že drží dostatočne pevne. Neverila som mu.

„Chodieval som sem často."

„Ja som tu nikdy nebola," zašepkala som, aj keď to nebola tak celkom pravda.

Povzdychol si do úsmevu a sám sa posadil do veľkej pneumatiky.

„Brávala ma sem mama," preniesol s pohľadom upretým niekam, kam som za ním nemohla. Hoci som stála vedľa neho, bol mi na míle vzdialený, bol v inom čase, bol niekým iným.

„Všetko bývalo ľahšie, keď som ešte nerozumel skutočnému svetu, poznáš to, však?"

Prikývla som. Niekto iný by sa mi bol vysmial, že predsa ešte nemôžem rozumieť skutočnému svetu, ale pravda bola iná, ja som mu rozumela, načúvala som mu.

„Keď mama ochorela, musel som sa sústrediť na iné veci ako škola a univerzita," trpko sa zasmial. Odrazil sa nohami dozadu. Pneumatika sa roztočila.

„Mal som našliapnuté na štipendium, chcel som byť lekár," hojdal sa so zaklonenou hlavou. „Ale všetko som to zahodil."

„Ľutuješ to?"

„Občas," rukou si prešiel po tvári, zatláčal si oči, bála som sa, že si ich zatlačí tak, až by praskli.

„Ale teraz na tom nič nezmením, nemáme predsa stroj času, aby sme mohli napraviť chyby a činiť iné rozhodnutia."

Opäť so povzdychol a zastavil sa. Vstal a pokynul mi, že sa mám usadiť. Sadla som si a on ma miernym postrčením rozhojdal.