Dievča, ktoré trhalo vlčie maky

XV. Vrecko čerešní

Hlboké potiahnutie z cigarety.

Hučanie krvi v ušiach.

Ústa chceli mlčať, ale myseľ kričala a duša jej odpovedala ozvenou.

Čerešňový chlapec pre mňa znamenal svet. Patril mu môj prvý bozk, prvé kino, prvý sex , prvá jazda na motorke a nespočetne mnoho ďalších prvých vecí.

Na prvých veciach bolo fajn, že boli prvé a zároveň by sa hodilo mať pred nimi nultý nepočítajúci sa pokus, aby prvými zostali.

Ako deti sme spolu občas trávili čas, naháňali sme motýle a hádzali po sebe šišky. Ako deti sme nevedeli, čo jedného dňa budeme pre seba znamenať a ani čo si spravíme.

Pamätám sa na domček na strome a našu špiónsku základňu, až kým nedostal počítač, a dievča od vedľa ho nezaujímalo. A mne to bolo jedno, mala som Rubena a nech sa dialo čokoľvek, vždy stál pri mne.

S čerešňovým chlapcom sme sa zblížili celkom náhodou, keď ma našiel plakať na chodníku.

„Čo sa stalo?" opýtal sa stojac nado mnou.

„Nič."

„To plačeš len tak?"

„To nie je tvoja vec," vysúkala som zo seba a s každým slovom som štikútala.

Kľakol si oproti mne a ja som sklonila hlavu, aby nebolo vidieť moje modriny.

„Kto ti to urobil?" opýtal sa a v očiach mu bolo vidno, že si už moje meno nepamätá.

„Nikto!"

„Nikto?"

„Čo si hluchý?" osopila som sa na neho, akoby za to mohol on.

„Keby si sa chcela porozprávať, vieš kde ma nájdeš Manon," zašepkal a položil mi na kolená papierové vrecko čerešní.

„Ja to nepotrebujem!" zvolala som a podávala mu čerešne späť.

Nevzal si ich a jednoducho odišiel a nechal ma sedieť na chodníku s čerešňami. Škvŕkalo mi v bruchu a tak som jednu zjedla. Bola sladká a šťavnatá. Kôstku som vypľula na chodník. Ja som čerešne nikdy nemávala, vlastne, skoro nikdy som nemávala ovocie, jednoducho sa nekupovalo, nie mne a Rubenovi.

Nemohla som uveriť, že mi niekto daroval niečo také. Potešila som sa.

Sedela som na chodníku a čakala až Rubena privezie sociálna pracovníčka. Potrebovala sa s ním porozprávať a tak sa išli prejsť do neďalekého lesoparku. Občas nás tam brávala, ale nikdy nie spolu a nikdy nie ohlásene.

Videla som ich prichádzať spoza rohu ulice. Viedla Rubena za ruku a on s úsmevom lízal pistáciovú zmrzlinu. Vždy si dával pistáciovú. Tváril sa spokojne.

Pani Gadonová bola vysoká a mohutná žena s pokožkou farby čokoládových lupienkov, ktoré som vídavala v reklamách a v obchodnom centre. Čierne vlnité vlasy mala pretkané striebristými pramienkami.

„Ahoj, Manon!" pozdravila ma s ustaraným úsmevom na perách.

„Dobrý deň, pani Gadonová," zamumlala som so sklonenou hlavou.

„Pani Gadonová mi kúpila zmrzlinu!" prehlásil natešene Ruben a nad hornou perou sa mu rysoval pistáciový fúzik.

„Nechceš sa tiež prejsť, Manon?"

Prikývla som a vstala. Sociálna pracovníčka ma chytila za ruku. Vydali sme sa opačným smerom. So mnou nechodievala do lesoparku ako s Rubenom, brávala ma na detské ihrisko, kde sme si obe sadli na hojdačky vedľa seba a rozprávali sa. Občas ma rozhojdala a ja som sa smiala.