Dievča, ktoré trhalo vlčie maky

XVI. Kovové kone

Zamkla som Brunov byt a zišla po schodoch až k východu. Mala som na sebe tie isté veci ako včera, keď som pomáhala v Prázdnej množine.

Bruno ma už čakal na kraji pri chodníku. Mal na sebe obyčajné biele tričko s krátkymi rukávmi a čierne rifle. Ležérne sa opieral o motorku, ruky skrížené na hrudi a tvár vystavená slnečným bozkom. Cez okuliare som mu nevidela do očí. Skĺzla som pohľadom k jeho harleyu a po chrbte mi prebehli zimomriavky.

Vystrúhal úsmev mliečnobielych zubov ako z reklamy na nejakú prvotriednu zubnú pastu.

Len nech si nezloží okuliare a nežmurkne, preboha. Pomyslela som si.

Vystrel ruky nad hlavy, spojil ich za temenom a napol svaly. Zložil si okuliare a žmurkol na mňa.

Rozosmiala som sa tak, až som sa držala za brucho a prehýbala v páse. Nevedela som si pomôcť.

„Čo ti je smiešne?"

„Ty."

Pozdvihol jedno obočie. Ako inak, maratón lacných filmových gest.

Musela som si utrieť slzy, ktoré mi vyhŕkli z očí.

„Prepáč, ale to ten postoj zo španielskej telenovely, ako keď darebák čaká na svoju señoritu, taký ten drsný postoj a dramatické zloženie okuliarov."

Pretočil oči a hodil po mne prilbu. Len tak tak som ju chytila objatím rúk. Otočil sa mi chrbtom a sám si nasadil vlastnú. Držala som prilbu pred sebou v rukách a obzerala som ju z každej strany. Neviem, či som na nej čakala plamene alebo ružové jednorožce, Elvisa zachyteného uprostred tanečného pohybu alebo iný neoriginálny motív.

Obe helmy boli čisto čierne.

Nasadila som si ju a pristúpila bližšie. On už na nej sedel, nohy zapreté do zeme, okuliare zase na očiach.

Čakal, ale ja som ostala ako prikovaná. Nevedela som sa prinútiť na ňu nasadnúť. Nevedela.

„Budem dlho čakať, señorita?"

Preglgla som naprázdno. Zažmurkala som a na viečkach sa mi prehralo aspoň tisíc spomienok.

Potriasla som hlavou, akoby tým mali všetky nadobro vypadnúť.

Načiahol sa a chytil ma za ruku. Pritiahol ma k sebe.

„Si bledá a ľadová, čo sa deje?"

Pokrútila som hlavou.

„Nekrúť hlavou, čo sa deje?!"

Chabo som sa pousmiala a šepla: „Tam sme sa ešte v príbehu nedostali."

Viac som nepovedala a on sa nepýtal, za čo som bola v ten moment nesmierne vďačná. Vyšvihla som sa za neho a tuho som ho objala. Prevliekla som ruky popod je pazuchy a skrížila ich na jeho tvrdej hrudi. Čakala som, že prenesie nejakú travoltovskú hlášku, ale on len mlčky nahodil motor a s hlasným vrčaním sme sa rozbehli.

Celý čas som mala tvár zaborenú v jeho chrbte. Vdychovala som mandle, pot a vôňu motorového oleja. Nepozerala som sa na cestu až kým sme nezastali na konci ulice. Vzhliadla som spoza ramena.

„Tretí dom napravo z druhého konca tejto ulice," zamumlala som mu do ucha. Harley sa pohol vpred.

Zastali sme druhý krát a vrčenie utíchlo. Bola som celá stuhnutá a strašne nemotorná. Miesto toho, aby som zostúpila na chodník, som naň padla.