Dievča, ktoré trhalo vlčie maky

XIII. Delilah

„Zvládneš to alebo chceš niečo jednoduchšie?"

Pochybovačne som sa pozrela na hrubú knihu potiahnutú zamatom. Stránky boli miestami zašpinené rôznymi farbami a voňali rôznymi druhmi alkoholu.

„Vyskúšaj niečo!"

„Čo?" opýtala som sa a otvorila receptár miešaných drinkov.

„Dám si manhattan," povedal Bruno s úsmevom a ležérne sa oprel o barový pult, ktorý pred malou chvíľkou utrel.

Zmätene som hľadala a lúštila jeho tesný rukopis. Bruno netrpezlivo klopkal prstami po bare. Ten zvuk dunel s každým klepnutím hlasnejšie a hlasnejšie.

„Nie, toto nepôjde!" povedal a rázne udrel päsťou do stola.

Kniha mi od ľaku vypadla z rúk a so šelestom strán dopadla dlaždičky pod mojimi nohami. Ostala som mierne zaskočená a nechala ju ležať tak. Zamračila som sa a len čo som sa spamätala, vystrčila som bojovne bradu vpred.

„Zvládla by som to!"

„Nie!" odpovedal a žmurkol na mňa. Bože, ten chlap ma tak miatol.

„Ale áno," trvala som na svojom a začínala som sa cítiť mierne trápne.

„Možno niekedy, ale dnes nie."

Pohladil ma.

Pohladil ma po líci tak nežne, ako keď niekto hladí hlúpe dieťa a snaží sa mu vysvetliť, že cez cestu sa prechádza jedine po prechode.

Mierne som pootočila hlavu a usmiala som sa mu do dlane.

„Ako ti mám teda pomôcť?"

Tvár sa mu rozžiarila. Svalnatými rukami sa zaprel o pult a vyšvihol sa naň. Chytil ma za bradu a vážnym hlasom mi oznámil, človek by čakal niečo veľmi dôležité, že môžem roznášať nápoje.

„Vyskúšaj to!"

Na skúšku mi na okrúhlu tácku položil dvanásť plastových pohárov s vodou a tri pomaranče. Ukázal na štyri rôzne stoly, prekrížil si ruky na prsiach a ja som sa pohla vpred. Ako prvé padli pomaranče a po nich, na nich a na ne, ja.

Kým sa Bruno zadúšal od smiechu, podarilo sa mi vyštverať sa na nohy.

„Na to, že si tancovala ako bohyňa, kráčaš ako teľa!"

„To teda nie!"

„A ako inak, mi to vysvetlíš, víla?"

Úsmev mu stuhol na perách len, čo to dopovedal.

Zaťala som päste.