Dievča, ktoré trhalo vlčie maky

VI. Poriománna noc

Túlala som sa chaosom večerného mesta.

Človek by si niekedy prial zastaviť čas, alebo sa na okamih niekam vzdialiť a to najmä vtedy, keď ho zožierajú démoni viny. A napriek mojím zbožným želaniam som stále stagnovala v zamotanom kruhu a nevedela sa z neho vymaniť.

Za šedými vysokými fabrikami mizlo slnko. Oranžové zore pohaslo a s ním aj moje vnímanie. Kráčala som zakrútená vo svetri po dláždenom chodníku. Nevedomky som nohy kládla tak, aby som čírou náhodou nestúpila na špáru medzi dlaždicami. To isté som robila ako malá a vždy ma niekto vysmial.

Nechápal ma ani Ruben a schválne stúpal len na ne.

"Ach, Ruben! Čo sme to zasa spravili?"

Zastala som pred železničnou stanicou, siahla som si do vrecka po drobné a zarazila som sa. Veď nemôžem ísť domov.

Nemala som pri sebe mobil a rozhodne som nehodlala zisťovať, či už Ruben šiel do práce. Sadla som si na lavičku. Kreslila som si neviditeľné obrázky na kolená a nechala hlavu myslieť si čo chce, utesňovala som len spomienky v železnej cele podvedomia.

Okolo mňa sa prehnala skupina veselých deciek s fľašou bublinkovej limonády. Musela som sa pousmiať, vyzerali šťastní, nedotknutí životom, veď predsa mali ho niekoľkonásobne viac pred sebou ako za sebou. Ale povaha, správanie, šťastie a nálada nie sú výsledkom číselného statusu veku.

Vstala som a kopla do prázdnej farebnej plechovky z energetického nápoja, ktorý tu niekto nechal. Bola mi už zima a chcela som sa schovať. Kráčala som vpred úzkou ulicou. V samoobsluhe som si kúpila balíček žuvačiek od pehatého brigádnika, čo sa chvíľu pred tým ako som vošla fotil. Videla som ho cez okno výkladu. Len čo som vyšla z obchodu a dvere sa s cinknutím zatvorili, siahol po svojom telefóne, začal hádzať grimasy. Smiala som sa a vložila si jednu žuvačku do úst.

Prešiel okolo mňa muž v klobúku. Voňal veľmi korenisto a jeho topánky vydávali vtipný zvuk. Kráčala som potichu za ním. Neviem, čo som si myslela. Že som azda tajná špiónka? Po chvíli sa mi stratil z dohľadu a ja som sa preto vybrala inou ulicou. Nevedela som kam, nikdy som nechodievala do mesta len tak, aby som spoznala jeho zákutia ako moji rovesníci.

"Hej!" zavolal niekto a ja som dúfala, že to nebolo na mňa. Neotočila som sa.

"Hej, maličká!" zvolal opäť. Zasmial sa. Ja som sa na oplátku zamračila, nepáčilo sa mi oslovenie "maličká", nebola som predsa malé dieťa.

Neotáčaj sa!

Neotočila som sa.

Počula som dupotanie zrýchlenej chôdze. Poklus ustal. Niekto ma chytil za predlaktie a otočil k sebe. Rukami som narazila do niečej hrude. Bol to neznámy mladík v sivom svetri s vyšitým drakom a okuliaroch. Bol vysoký a páchol alkoholom.

"Ts, ts, ts, maličká" pokrútil hlavou.

"Nie som maličká," predralo sa mi pomedzi zuby.

"Takto neslušne ma ignorovať!" zasmial sa a obzrel sa na svojich kamarátov, "ale vrčať vieš pekne!"

Cvakol mi pred nosom zubami.

Prevrátila som oči a snažila sa nedýchať, keď rozprával. Páchol tuhým alkoholom. Odsotila som ho od seba.

"To je tým, že o toto," urobila som rozmarné gesto, ktorým som poukázala na neho, "nemám, takpovediac, záujem!"

Zatváril sa pobúrene a pritiahol ma späť. Skrivil pery do niečoho, čo mal byť s najväčšou pravdepodobnosťou zvodný úsmev, ale žiaľ vyzeral skôr ako Grinch pripravený ukradnúť Vianoce.