Dievča, ktoré trhalo vlčie maky

XIV. Brunova revéria

Prišiel za mnou aj s mojimi topánkami v rukách. Mlčal. Nepotrebovali sme slová. Kľačala som na zemi a drobné kamienky sa mi zarývali do obnaženej kože nôh. Nazul mi topánky a členok pohladil bruškom palca. Nepozrel sa na mňa, nezdvihol zrak od mojich členkov.

Náhle vstal, pohľad upieral kamsi do diaľky, niekam kam ostatní nevidia a pouličné lampy nezasvietia. Ľavú ruku si vložil do vrecka a pravú, pravú mi podal skúmajúc roh ulice a krivky pouličných lámp.

Zachytila som sa a vstala. Nevyriekol jediné slovo a ja som nič ani počuť nepotrebovala, stačilo mi cítiť ako z neho sála teplo a mandľová vôňa.

Doviedol ma k drevenej lavičke, z ktorej sa už lúpala žltá náterová farba. Nechápala som, prečo niekto natrel lavičku nažlto. Prešla som prstami po jej zničenom hrboľatom povrchu a na končekoch prstov mi ostali lupienky farby. Rozhliadla som sa naokolo a ostatné lavičky boli hnedé, len táto jedna bola žltá.

Pozrela som sa mu na nohy. Čierno-biele mokasíny mu perfektne sedeli. Vlastne, ako všetko ostatné. Pozrela som sa mu do tváre. Stále na mňa nehľadel, len v ústach cmúľal cukrík. V prstoch žmolil obal.

Keď sa na mňa konečne pozrel, nevidela som mu v očiach výčitky, ale ani pochopenie. Na tvári mal absolútne nečitateľný výraz. Opäť sa pozrel na obal vo svojich rukách a takmer nebadane natočil trup mojim smerom. Rozhrýzol cukrík, zamračil sa a pozrel mi do očí. Hovorili: Máš jedinú šancu vysvetliť mi, čo sa stalo!

„Prepáč," vysúkala som zo seba.

Mlčal.

„Ona," slová mi na chvíľu uviazli v krku, „bola to známa, poznala som ju. Naposledy sme sa nerozišli v dobrom, chcela som jej len niečo vysvetliť."

„Ako to dopadlo?" prehovoril chladným tónom a vyviedol ma z miery.

„Nedopadlo. Nechcela ma počúvať."

„Čo sa stalo?"

Len som krútila hlavou, nechcela som rozprávať, zväzovali ma úponky popínavých rastlín mojej minulosti. Krútila som hlavou a knísala sa dopredu a dozadu.

Pustil papierik na zem a zovrel mi tvár do dlaní. Čelom sa oprel o moje.

„Manon, chcel by som ti pomôcť, ale ty mi to nedovolíš! Ako? Ako ti mám pomôcť?" šepkal a hlas sa mu vlnil. Zastrčil mi pramienok vlasov za ucho.

Pozrela som sa mu do očí.

A topila som sa.

Ako ešte nikdy.

A predsa som sa utopila už pred tým. Dávno predtým a teraz som si plytkú vodu mýlila s hlbočinou.

Pustil mi líca a tak som dostala facku od studeného vzduchu. Odniekiaľ vytiahol krabičku tenkých čiernych cigariet. Jednu si vložil medzi pery a zapálil. Sledovala som ako sa rozžeravil jej konček.

„Môžem?" neisto som sa opýtala.

Elegantnými rukami vytiahol jednu cigaretu a vložil mi ju medzi pery, ale zapaľovač nechal vo vrecku. Spýtavo som zdvihla obočie, ale on sa len naklonil bližšie. Musela som si pripáliť oňho. Vdýchla som dym a vyfúkla. Príjemne ma šteklil v pľúcach.

„Manon?"

„Bolí to!"

„Čo bolí, Manon?"

„Spomienky," šepkala som a pritom mi z úst vychádzal mliečnobiely dym.

Bruno mi vyfúkol dym do tváre.

„Nebudem ťa nútiť, Manon."

Jeho nedofajčená cigareta spadla k mojim nohám. Vstal a vydal sa smerom odkiaľ prišiel.