Dievča, ktoré trhalo vlčie maky

III. Quo vadis?

Bežala som.

Bežala som pomedzi fádne tváre večne sa náhliaceho davu neznáma. Beztvaré tváre sa mi vyhýbali a niečo pohoršene frflali, ale ja som ich nepočúvala, nevnímala, nestála som o ich ustarostené pohľady či pobúrené nadávky.

Slzy sa mi samovoľne liali po lícach a taška mi pri behu narážala do boku. Pľúca mi pískali, akoby sa snažili vypraviť vlak späť na cestu do cieľovej stanice, aby sa malicherní ľudia nesťažovali na meškanie.

Ale ja som zastavila uprostred šedého davu.

Utrela som si slzy opakom ruky. A zas. A znovu! Ale tie svine padali ďalej.

Tak kráčaj!

A ja som kráčala pomedzi páchnucich mužov naprieč robotníckou štvrťou. Nik si ma nevšímal a kto si aj všimol, nezaujímal sa. Ani ja by som sa nezaujímala o smokliace dievča v ošúchaných teniskách. A napriek obyčajnosti tohto miesta som sa rozplakala ešte viac. Nevydala som ani hlásku, len som sa nevedela nadýchnuť. Prebodlo ma milión spomienok, pocitov, otázok bez odpovedí a milión ciest bez konca.

Vliekla som nohy za sebou priťahujúc si kabát bližšie k telu. Objímal ma jedine chlad a smrad z vysokých továrenských komínov. Plazil sa za mnou ako had spolu s nepríjemnými spomienkami. Zastala som až v bočnej uličke, kde som sa oprela o bolestnú stenu z pálených tehál.

Zavrela som oči, zaklonila hlavu a oprela ju o múr. Pritlačila som naň studené dlane v nemom súboji, kto je chladnejší. Mala som sto chutí ostať tam stáť celú večnosť, vtisnúť sa medzi pálené tehly, ale...

Ale?

Musela som kráčať ďalej. Tresla som do steny a poutierala si líca dlaňami a prezrela si odreté hánky. Udrela som zas. A znova! A dookola až kým mi dole po prstoch nestekala cícermi krv.

Pobrala som sa preč bočnou uličkou okolo túlavých mačiek. Mňaukali za mnou, akoby ich poburovali moje uplakané oči, karmínové pramienky na mojich rukách, spôsob mojej chôdze, ba dokonca i ja samotná. Na zem bezvládne padali kvapky krvi, ale už som neplakala.

V hlave mi ako retrospektíva vypálená do snímkov čiernobieleho filmového kotúča prebiehalo všetko, čo sa stalo a ja som myslela, že sa roztrieštim do priestoru ako atómová bomba.

Hviezdy sa rútia do seba a bomby vybuchujú,

a ticho, tichúčko rozlámané kosti počítajú.

Mrmlala som si popod nos počítajúc kroky. Mierila som preč od továrenského bloku. Komíny sa mi smiali za chrbtom a spoločnosť mi robila pálčivá samota.

Pokračujúc ďalej som mesto nespoznávala. Nemala som najmenšie poňatie, kde sa nachádzam a vypnuté neónové nápisy nad vchodmi teraz prázdnych barov mi nič nehovorili.

Leopard.

Tanečnica z Orientu.

Prázdna množina.

Posledný názov ma oslovil, hoci sa mu zlupovala farba zo zelených dverí. Šla som dnu. Keď som otvorila dvere, ústa rozgniavilo kovové točité schodisko na hor aj dole. Pobrala som sa dole za zvukom jukeboxu. Keď som zišla až úplne dole, prekvapil ma veľmi rozľahlý interiér, v ktorom sa nachádzalo menšie vyvýšené pódium pre živú hudbu a možno aj stand-up comedy, netrúfla som si odhadnúť, okolo stien boli rozostavané boxy s modrými a zelenými vankúšmi a visiacimi korálikmi miesto závesov rovnakej farby. Pred sebou som mala obrovský tanečný priestor, ale moje nohy plakali.

Obišla som zvučný starý jukebox a sadla si za bar. Tašku som položila pod nohy. Muž s účesom Elvisa sa ku mne prekvapene otočil. Mohol mať tak pred tridsiatkou. A aby táto atmosféra bola príhodná, hneď po Frankovi Sinatrovi v jukeboxe začali hrať Presleyho Blue Suede Shoes.