Dievča, ktoré trhalo vlčie maky

XII. Tranzitórny návrat

Bruno mi zapálil, dnes asi už siedmu, cigaretu. Potiahla som a snažila som sa nevydýchnuť, až kým ma neboleli pľúca. Neochotne som vyfúkla obláčiky dymu a potiahla som tak silno, že sa konček začervenal.

„Ak sa tým snažíš dať niekomu signál, mala by si sa nakloniť z okna, nech to tí indiáni vidia," prehlásil Bruno nezaujato a prepol program v televízií. Rozvaľoval sa na pohovke a prepínal animované seriály. Ja som stála pri otvorenom okne, až kým nebolo načase zahasiť cigaretu. Zatlačila som ju do bieleho popolníka s nápisom Tijuana.

Usadila som sa na kraji gauča pri jeho hlave, skrížila som si nohy do tureckého sedu a nezaujate som sledovala reklamu na plastelínu. Pocítila som, že sa posunul a zložil si hlavu na moju ľavú nohu. Mimovoľne som sa mu hrala s hebkými vlasmi. Omotávala ma mandľová vôňa. Prečesávala som mu vlasy ako vietor steblá trávy, šteklili ma, ale nechcelo sa mi prestať.

Obkrúcala som si ich okolo ukazováka.

„Ostali sme sami," šepkala som azda vlasom či televízoru.

Mlčal.

„Len a len kvôli mne."

Po reklame na zubnú pastu pustili mne neznámy animovaný seriál.

„Najprv odišiel čerešňový chlapec, potom Delilah, pestúni. Ostali sme dvaja a teraz už sme každý sám za seba. Je to ako keď kvet postupne a nevoľky stráca lupene. Až kým nemá čo stratiť."

Dýchala som takmer nečujne a štíhlymi prstami som mu prešla po spánku, líci a ostrej sánke. Hoci bol oholený, pomaličky som začala vnímať rozdiel na miestach, na ktoré dobre nedovidel.

Pohľadom som skĺzla k jeho očiam. Pozeral sa priamo na mňa. Čakal. Počúval. Myslím, že sa mi snažil porozumieť.

„Keď odišiel prvýkrát, myslela som si, že už sa viac nezvládnem pozerať na svet. Roztrhala som fotky nalepené nad posteľou a všetky darčeky ukryla pod posteľou v škatuli od bratových topánok. Bolo tam všetko. Od kamienkov, vlčích makov zaliatych v skle či plaste až po náhrdelník z bieleho zlata. Pochovala som ich pod hrubou vrstvou prachu.
Napokon sa opäť vrátil, keď som svoj život začala zliepať z roztrieštených črepín. Vrátil sa so zväzkom balónov a škatuľkou belgickej čokolády. Vrátil sa v roztrhaných rifliach a vyťahanom tričku I love Brusel. Vrátil sa, aby môj život zas a znova rozmetal na márne kúsky, hoci to sám ani netušil, nechcel.
Vrátil sa a za uchom mal čerešňovú lízanku, tak ako obyčajne."

Stála som vo dverách strapatá, v priveľkej košeli a príliš žltých nohavičkách. A on sa na mňa len tak usmieval aj so sprostými balónmi a prašivou čokoládou. Usmieval sa, akoby si len skočil domov pre foťák. Vietor mu strapatil neposedné zlaté vlasy.

„Lízanku?" podal mi ju.

Hodila som mu ju rovno do stredu čela a tresla som vchodovými dverami.

Oprela som sa chrbtom o biele drevené dvere a zviezla sa až na podlahu. Studená dlažba ma chladila na zadku a uši mi pílil jeho medový hlas.

Vždy mi zvykol recitovať, keď som nebola v dobrej nálade. A keď to nepomáhalo, začal spievať, a to veľmi, ale veľmi falošne.

Už už som sa pripravovala na nejakú španielsku serenádu, ale jediné čo som počula po tom, ako dozneli posledné verše bolo tiché: „prepáč," a vŕzganie starej bránky.

Rýchlo som sa postavila a vybehla pred dom. Balóny leteli k oblakom a čokoláda ležala na chodníku. Vonku nebolo ani vtáčika letáčika.