Dievča, ktoré trhalo vlčie maky

I. Pofŕkaný nihilizmus

Sklopila som hlavu.

Tak veľmi som si priala byť neviditeľná, pretože by som si bola istá, že ma nevidí a nie, že sa len tvári, že ma nevidí. Triasla som sa.

Čo najrýchlejšie som sa predierala k zelenej skrinke, keď do mňa niekto sotil.

„Nezavadzaj, krava!" zasyčal niekto za mnou, a ako obvykle, nikto sa ma nezastal.

Vstala som a podišla k skrinke. Vytočila som číselnú kombináciu. Bála som sa, že ma v skrinke čaká nepríjemné prekvapenie, ale dnes našťastie nič. Privítal ma jedine obrázok vlčích makov - ó, ako som ich zbožňovala. Musela som sa pousmiať.

Schovala som si tašku dnu a len so zošitom a peračníkom som sa vybrala do triedy na hodinu matematiky. Mala som rada matematiku. Čísla nepodliehajúce demagógii, všade rovnaké. Posadila som sa do lavice, celkom dozadu a premýšľala nad anomáliami charakteru. Čísla neriešia charakter, zovňajšok ani pätolizačskú flatériu. A napriek tomu sme všetci len čísla bankových účtov a súm peňazí.

Zosunula som sa na lavicu.

Ostávalo ešte pár minút a ja som si nevedomky začala kresliť po lavici. Nakreslila som dav ľudí, s číslami účtov miesto očí. Aj tak sme všetci len čísla účtov s perspektívou obnosu peňazí, napísala som.

„Ahoj!" počula som spoza ramena.

Obrátila som sa za zvukom onoho nečakaného a umelého pozdravu. „Ahoj," vypadlo zo mňa šokovane.

Clare, dievča s plavými vlasmi si ku mne prisadlo. Prešlo mi rukou po kolene. Niekto sa zachechtal, ale úplne tichučko. Nečakali, že to budem počuť.

Plesla som ju po ruke.

Šokovane sa na mňa pozrela. Nuž, zareagovala rýchlo. Priložila mi prst na kľúčnu kosť a žmurkla.

Nádych.

O čo tu do pekla ide?

„Nemáš úlohu?" opýtala sa a žmurkla.

Tak o toto!

Penilo to vo mne. „Nemám, ty falošná suka!" skríkla som v zlosti a prudko vstala. Stolička za mnou sa odsunula s nepríjemným zaškrípaním, skoro spadla.

„Slečna La Rouxe!" okríkol ma známy hlas.

Rýchlo som sa otočila, ako hlodavec, ktorý začul zvuk predátora. Všetci sa smiali. Chcelo sa mi plakať. Ponižovali ma za každým, kedy sa len dalo a ja som to už nemohla vydržať.

„Takto sa k slečne Woodovej nebudete správať!" zahriakol ma dutý hlas profesora v stredných rokoch.

Zaťala som zuby a nič som nepovedala. Nechcela som, aby to opäť otočil proti mne.

„Je vám to jasné?"

Mlčala som.

„Som zvedavý, ako ste vypočítali úlohu! K tabuli!" zrúkol.

Všetci sa začali smiať.

„Ona ju nemá," pípla Clare a na perách sa jej zvlnil priam krutý úsmev. Nikdy som nechápala, čím to je, že ľuďom priam činí potešenie, keď môžu niekomu strpčovať život, len aby sa cítili nadradene. Pomyselný potravinový reťazec a ja som na ňom visela len končekmi prstov.

Profesor sčervenel. „Ako sa opovažujete La Rouxe!" otvoril si index známok a zhučal opäť: „Kto má, tak k tabuli!"

Všetci ostali sedieť.