Dievča, ktoré trhalo vlčie maky

XI. Čerešňová víla

Tak ako som sa rýchlo zosypala, rýchlo som sa aj pozliepala. Bruno si tú zmenu všimol.

„Deje sa niečo?" opýtal sa, keď som sa mu prestala chvieť v náručí a úplne stuhla.

Pokrútila som hlavou. Na to jediné som sa zmohla. Nechápala som, čo sa so mnou deje, pretože som si odvykla prejavovať emócie pred ľuďmi. Väčšinou nestáli o to, aby ma pochopili, nechceli pochopiť, počkať na ďalšiu kapitolu s hádankami o mojej osobnosti. A vždy to bolelo.

Hrdzavá bránička do záhrady ostala pootvorená a nejaký barbar poodtŕhal červené lupene pre vlastnú potechu. Ležali popadané v blate. Bolo mu jedno, že trpeli, hlavne, že sa za ten čas pobavil. Ostali ležať pošliapané a zneužité v blate.

A to ma teraz znepokojovalo.

Viac ako prízemný mráz okvetné lístky vlčích makov.

Obrátila som hlavu k oknu a pozorovala plazivé mračná. „Prepáč," šepla som, bohvie či sebe, či jemu.

„Nič sa nedeje," odpovedal mi monotónne a akoby z povinnosti ma pohladil po líci, vstal a podišiel k oknu. Prehrabol si husté vlasy a odhrnul záclonu tak, aby sa mohol kochať pohľadom na ulicu.

Au.

Zabolela ma moja ženská hrdosť.

Stonky kvetín sa zlámali poď ťažobou priveľkých kalichov.

Posledné kvapky kávy zmizli v mojich ústach. Chutili príliš horko. Chutili ako život.

Prehrabla som si vlasy a vstala. Sánka sa zaťala sama od seba. Uznala som za vhodné, že bol čas ísť.

Ale kam?

Na ulicu, ty hlúpa hus! Tam predsa patríš! Medzi odpad a bedač.

Vložila som si ruky do hlbokých vreciek na čiernej mikine a bez slova som odomkla vchodové dvere, odopla ochrannú retiazku a bosými nohami vykročila z bytu. Bolo mi jedno, že mám na sebe iba mikinu a nohavičky, vkrádal sa do mňa pocit, že odísť je správna možnosť.

Po dvoch bolestivých krokoch na chladnej dlažbe chodníka ma zastavili ruky, ktoré sa mi ovinuli okolo pása.

Horúce ruky vkĺzajú pod šaty a pulzujú na pokožke. Ovíjajú sa oko drieku a smerujú vyššie...

sprevádzané...

horúcimi bozkami...

mäkkých pier.

„Kam ideš, víla?"

„Som Manon, nie víla," šepla som do vetra, čo oblizoval moje nahé nohy a poblednuté líca. Chladné dlažobné kocky ma štípali do chodidiel.

„Víla s čerešňovými bozkami," šepkal a jeho horúci dych mi vyvolával zimomriavky. No možno to bolo len chladom.

„Nie, žiadna čerešňová víla," hlesla som a snažila sa vykrútiť. Nohy ma oziabali a pery sinaveli. Toto ráno bolo atypicky chladné.

„Trasieš sa," oznamoval mi, akoby som to sama necítila.

Prestupovala som z nohy na nohu.

„Poď dnu, víla."

„Nie, znovu nechcem byť čerešňová víla!" Podlomili sa mi kolená, jabĺčka zaduneli o chodník.

„Vstaň, prosím!" Bruno ma chytil pod pazuchy a snažil sa ma zodvihnúť, ale moje telo nespolupracovalo.

„Už ťa tak nebudem volať, len vstaň."

Ale ja som nemohla. Nevedela som ako. Moja myseľ bola plne zaneprázdnená spomínaním.