Zlomený vlk✔

16. Kapitola

Nikdy som nebola dobrá duša. Isto by som skončila v dolnom mŕtvom kráľovstve a samotná Najvyššia bohyňa smrti Barka by si ma opekala na ražni. Uštedrila som mnoho rán. Tiež som ich však mnoho obdržala. Bola som kráľovnou hádok a bitiek. Skôr som si vedela vytvárať nepriateľov ako priateľov. Preto som to dokázala porovnať. Vedela som spoznať maličké ranky, ktoré poznačili moje srdce, keď ma urazili cudzí vlci. No tiež som vnímala hlboké bodné rany, ktoré sa nikdy nezahojili. Práve tie som získala od mojich najbližších. Jedine oni mi dokázali ublížiť tak veľmi, že tú bolesť nedokázal vyliečiť ani samotný čas. Také rany sa nedajú zaceliť, zostávajú naveky. Pripomínajú sa nám, keď chceme dať druhú šancu. Nikdy nezabudneme na zradu od tých, pre ktorých sme boli pripravený zomrieť. Ja som nikdy, ani v starobe, nezabudla na to ako ma zradil Gayle a aj keď som sa mu mnoho raz snažila odpustiť, tak som vždy skončila v slepej uličke.

Opäť som začala byť dôležitá. Bratia sa pri mne neustále striedali a vozili ma po sídle, keď Sitka mala iné povinnosti. Stále ma nenechávali samotnú, aj keď som mala povolenie sedieť na záhrade, kochať sa slnkom a aspoň na moment veriť tomu, že som získala nejaké to súkromie. To bolo však klamstvo. Vždy bol niekto po ruke, kto ma sledoval pozornými očami a bol pripravený ma zachrániť, keby som opäť išla padnúť do nejakej priekopy alebo sa chcela proste len vytratiť do prázdnoty.

Už som toho všetkého mala plné zuby. Nikto však nebral vážne moje vyhrážky, že ak ma neprestanú špehovať tak ich nakopem. Najvyšší vedeli prečo ma nebrali vážne. Ja som mohla kopať už len tak v sne. Došlo mi, že by som si mala vymyslieť novú vyhrážku, ktorá by na všetkých zaberala. Preto som sa začala vyhrážať vozíkom. Sľubovala som im pomalé mučenie pod mojimi kolesami. Z časti to zabralo. Už mi aspoň nestáli za chrbtom a neupozorňovali ma na každý jeden kameň, o ktorý by sa mohol môj vozík zaseknúť. Teraz stáli dosť ďaleko na to aby ma stále videli, no nechali ma voľne dýchať.

„Zachráň ma!" povedala som jedno popoludnie Gaylovi, ktorý sa vrátil po náročnom víkende. Strávil ho v dolných lesoch. S jeho najbližšími vlkmi si išli zaloviť divú zver, ktorá schádzala do obývaného menšieho mestečka a ohrozovala obyvateľov. Bolo našou povinnosťou zver zabiť alebo ju vyhnať. Chlapci boli nadšení, konečne sa mohli poriadne prebehnúť.

Náhle mi však vyfučalo z mysle čo som vlastne od neho chcela. „Čo sa ti to stalo s hlavou?" spýtala som sa zarazene, keď som vošla do jeho kancelárie a zabuchla za sebou dvere. Gaylove blonďavé, dlhšie vlasy, ktoré mu vždy dopadali až k pleciam boli preč. Ostrihal si ich dosť neohrabane, pretože niekde boli dlhšie ako inde.

„Prehral som stávku," odpovedal mi a žiarivo sa usmial.

„Dúfam, že to stálo za to, keďže vyzeráš ako pako!" osopila som sa na neho a zasmiala som sa. Aspoň, že ma pobavil. Gayle zavrčal, prižmúril oči a vyceril na mňa tesáky. Odpovedala som mu rovnakým vrčaným. Spravil pár krokov dozadu a otočil sa mi chrbtom. Predsa vedel, že nemôžem na neho skočiť. Už viac som nebola nebezpečná – len chromá. Elegantne sa zložil do svojej stoličky a vyložil si zablatené topánky na stôl. „Mal by si ma pozvať aby som si sadla a povedala ti čo ma trápi," pripomenula som mu zjavné. Ešte stále som bola pri zabuchnutých dverách, pretože ma nepozval dnu.

„Už sedíš čiže som žiadne pravidlo neporušil. No poď dnu, moja vlčia princezná, a povedz čo trápi tvoje nádherné srdiečko."

„Si trkvas!" zavrčala som na neho. On sa len zazubil, bolo jasné, že si robí zo mňa srandu. „No ale aj tak ti poviem čo chcem!" rýchlo som dodala čo u neho vyvolalo smiech. Poznal ma. Až príliš.

Pohla som kolesami a doviezla som sa až k jemu stolu. „Potrebujem robotu!" ozvala som sa vážne.

„Robotu?" zopakoval po mne nechápavo Gayle.