Zlomený vlk✔

29. Kapitola

Môj verný, rebelujúci narušiteľ, ktorý ešte so mnou nestratil trpezlivosť. Občas sa aj spriaznené duše rozídu, pretože v období v ktorom sa stretli, ešte neboli pripravené na to, aby sa bezpodmienečne milovali. Niekto si možno chce užiť život, iní spoznať viac osôb, aby sa presvedčil, že naozaj našli toho pravého alebo ako to bol môj prípad, spamätať sa z tragédie a zmieriť sa s tým, že môj život už iný nebude.

Náš vzťah – nevzťah, ako som to rada nazývala, keď ma niekto provokoval, sa obnovil. Všetci si to všimli. Klebety sa šírili rýchlosťou svetla a nenechali na nás ani jedinú suchú nitku. Boli sme nezviazané spriaznené duše, ktoré nemali žiaden záväzok, len spoločne občas žili. Mali sme aj rodinu – dokázali sme nájsť v tom nešťastí predsa nejaké šťastie a zdalo sa, že Najvyšší nás opäť milujú.

Radixs každý víkend cestoval za mnou a Avarou. Spoločne sme sa navečerali, povyprával čo má nové a potom strávil noc v mojej izbe. Ráno si vždy urobil čas aby potrénoval s Avarou. No každú nedeľu sa vracal späť. Síce žil rýchlym životom a bol neustále v pohybe, avšak ani raz sa nesťažoval. Neprišiel za mnou so zlou náladou a nenadával aké to má náročné. Nepočula som od neho nič iné len vľúdne slová.

Miloval ma. Miloval nás. Tak strašne, že chcel byť s nami. No vždy keď nedeľu odišiel, tak sa ubezpečil, či sa môže vrátiť. Bolelo ma, že cítil tú neistotu, že by sme ho tu nechceli. Nerozumela som tomu až do jedného večera, keď som prišla na to, že on ešte stále nezabudol a nepohol sa ďalej.

Vtrhol do mojej izby. Ani nezaklopal, nedal nijako najavo, že sa blíži. Bolo to v strede týždňa a preto som ho neočakávala. Nemala som čas sa pripraviť, vyliezť z postele, alebo sa aspoň učesať, aby som nevyzerala tak hrozne. Obe so Sitkou sme sa zarazili, keď sa dvere rozrazili a prudko narazili do steny. Ozval sa treskot. Strhla som sa. To sa však on už začal ku mne blížiť. Vyzeral strašne. Bolo na ňom vidno, že ho niečo hlboko ranilo a trápilo. Všimla som si krv, mal ju na pästiach. Sám na tvári nemal žiadne zranenia, no bolo jasné, že sa s niekým pobil. Nie však vo vlčej podobe, ale v ľudskej.

„Vypadni!" zavrčal na Sitku. V živote som nepočula, že by na ňu prehovoril takým tónom. Vždy bol rád, že mám po ruke niekoho, na koho som sa mohla spoľahnúť. Teraz bol však tak strašne arogantný, až ma to desilo. „Morisa, ty sa obleč a poď so mnou von!" nariadil mi. Ako keby si ani neuvedomoval, že bez pomoci by som to ťažko dokázala. Zamračila som sa na neho. Bol z neho cítiť alkohol. Celá miestnosť náhle páchla.

Dostala som sa do šoku. Zvládla som sa len na neho mračiť. Preto sa slova chopila moja kamarátka. „Je deväť hodín večer. Vonku je zima a fúka vietor. Myslím si, že by ste sa mali vrátiť až zajtra!" ozvala sa Sitka. Postavila sa na nohy a čelila mu za mňa.

Ignoroval ju. Strčil do nej a prešiel až ku mne. Zastavil sa pri mojej posteli a zhrozene sa na mňa pozrel. Ako keby si v tej chvíli uvedomil, že naozaj som rozbitá, neschopná vstať a príliš krehká. Prezeral si ma, zvraštil čelo a pokrútil hlavou. Napokon jeho pohľad skĺzol nižšie. Síce moje nohy neboli odhalené, ale on vedel čo sa skrýva pod prikrývkou. Nepáčilo sa mu to. Bolelo ho to viac ako mňa. Sykol a odvrátil odo mňa pohľad. Zavrčal a pevne zovrel päste. „Vstávaj, Morisa! Nie si predsa chromá, aby ti bolo dovolené preležať celý deň v posteli. Tiež nie si z cukru, aby si nezniesla jednu večernú prechádzku!" pokračoval, keď nabral druhý dych.

Ranil ma tým. „Radixs, prestaň, si opitý!" osopila som sa na neho a posadila som sa. Stálo ma to veľa úsilia. Vrhol sa ku mne a chcel mi strhnúť prikrývku. Pevne som ju uchopila a nedovolila som mu to. Zošalel. Kľakol si na zem a hlavu si položil na moje brucho. Oblapila som ho rukami a dovolila som mu, aby na mne ležal.