Zlomený vlk✔

36. Kapitola

Avare na hlavu svietilo prenikavé popoludňajšie slnko. Omylom si vyliala fľašku vody a preto bola smädná ako tela. Nepremenila sa do vlčej podoby, kráčala v tej ľudskej, aby vládala odniesť batoh a neroztrhalo sa jej oblečenie. Predsa musela vyzerať aspoň trošku reprezentatívnejšie. Nechcela skapať nahá.

Sídlo Rádu Luny nebolo tak schované ako to, ktoré patrilo hrdinom. Našťastie, inak by odpadla. Síce tiež stálo na skale Strmiska, no tá bola omnoho menšia ako Čierna hora. Nestúpala tak prudko a nemusela prejsť cez zložité tajné cesty, aby doň našla vstupnú cestu. Čiže jej nehrozilo, že sa niekde už totálne stratí a nájdu len jej obhryzené kosti.

Počula more, ktoré narážalo do skaly. Keď vystúpila na vrchol, tak dostala dokonalý výhľad na tú modrú nekonečnosť. Dovolila si posadiť sa a dýchať slaný vzduch. Prečisťovala si pľúca. Pohľad na vodu bol však plný utrpenia. Vedela, že ju nemôže piť, no spomenula si na čosi iné – na kamarátov. Na to ako pred rokmi prežila na hnusnej lodi a sledovala tie úbohé mŕtve telá, ktoré sa súši už nedožili.

Zahnala strach, ktorý ju pohltil pred odchodom. Bolo jej už jedno ako sa skončí tá hlúpa skúška. Buď proste získa slávu alebo smrť. Rozhodla sa tak. Nikdy nedovolí, aby zošalela a tým ublížila rodičom. Akonáhle sa dostala zo sídla, dovolila sile, aby ju mala opäť pod vplyvom a viedla ju. Kontrolovala jej príliš smrteľné emócie. Presne tak ako to robila tisíckrát predtým. Tá moc čo sa jej v ušiach ozývala hlasnejšie ako prichádzajúce vlny, zaháňala všetko ľudské čo v nej bolo a nútila ju cítiť sa neporaziteľne.

Postav sa z toho kameň a pokračuj!

Nebol to povel, skôr rozkaz. Jej telo, aj keď nevydala sama príkaz sa automaticky postavilo. Otočila sa a pokračovala po skalnatej, nerovnej ceste. Nedovolila si ani len pomyslieť na to, aby tá sila odpálila a nerozkazovala. Nie, keď ju v takejto situácii potrebovala. Proste poslúchla bez slov, výčitiek či boja o vlastné telo a slobodu.

Hrdinky ju už čakali. Nesmrteľný kameň – ako sa nazývali kamenné dvere, ktoré strážili vchod do rádov a boli na nich vyryté mená slávnych hrdinov a hrdiniek, už boli pre ňu otvorené a za nimi priam svietili dvere z bieleho zlata. Tak nádherné a a vypracované, že ju to upútalo. No predsa sa zastavila, aby sa na nesmrteľný kameň pozrela.

Jej pohlaď spočinul na hornom prvom mene. Zatiaľ čo u hrdinov to bol Elson, tak tu to bola Luna – tá prvá, tá pôvodná, tá, ktorá sa stala posmrtne Najvyššou. Bolo to magické. Ak ju Avara nepočítala, tak pod ňou svietilo ďalších desať mien. O každej niečo vedela, každú skrz niečo obdivovala. No po toľkých rokoch bolo stále tak strašne málo ženských hrdiniek. Len niektoré prešli tou hlúpou skúškou a bola im darovaná nesmrteľná sláva.

Pohni sa!

Spravila krok k dverám. Prešla cez nesmrteľný kameň a pristúpila k ním. Tie už neboli otvorené. Zodvihla ruku a trikrát zaklopala.

Po chvíľke sa otvorili a v nich stála žena, ktorú Avara vždy chcela spoznať. Nie, nebola to hlavná Lunica Alra. Išlo o hrdinku Pajlu, starú princeznú, ktorá bola zajatá nepriateľmi a mučená. Prežila dvanásť rokov v zajatí. Bolo neskutočné, že je živá. Avara by si ju nikdy nedokázala zmýliť. Nie len, že videla podobizne tejto zvláštnej zlatovlásky, no po tvári, ktorá v minulosti musela byť krásna, ako sa na princeznú patrilo, sa tiahli dlhé jazvy a tie ju navždy poznačili.

Presne ako Tristanz aj ona stále vyzerala mlado. Hádala, že bude dosť stará, no nebolo to na nej badať. „Vitaj, Avara. Sme veľmi poctené, že si sa napokon rozhodla prísť a nevzdala si to," privítala ju a usmiala sa na ňu. Jazva sa natiahla a modré oči jej zažiarili. Zlaté vlasy mala poctivo vyčesané, ako sa voľakedy nosili a na hlave jej žiarila malá korunka. Tristanz sa vzdal titulu princa, no Pajla nie. Stále z nej sršal vznešený pôvod.

„Ako prosím?" odvetila zmätene.

„Ainna si nebola taká istá, že prídeš. To sa u nej často nestáva. Musíš mať veľmi silný duchovný štít alebo robíš rozhodnutia na poslednú chvíľku. Veľmi múdre. Isto ťa za to pochváli. Si nepredvídateľná a žiaden veštec nedokáže určiť čo vlastne urobíš."

Avara si spomenula na hrdinku Ainnu, bývalú slúžku, ktorá stratila zrak a stala sa veštkyňou. Predpovedala niekoľko útokov, príchodov nových členov a hovorí sa, že jej videnie podarovala samotná Luna. „Hm, ďakujem? Nemala som v pláne vám robiť ťažkosti, alebo vás zmiasť. Prepáčte mi to," bola tak strašne plachá. Pajla sa na ňu usmiala, aby ju upokojila.

Previedla ju cez siene aké mali aj hrdinovia. Lenže tu neboli žiadne nahé ženy. Avara sa dotkla niekoľkých diamantov. Na stene boli nakreslené zvláštne bylinky a pekné výjavy. Zbadala aj podobizne Najvyšších. Miestnosti zariadila ženská ruka a tiež ich poctivo upratovali. Boli ladené do bielej a bledomodrej farby. Zbadala pohodlné pohovky, niekoľko diek a kopec kníh. Tiež však zbrane, ktoré pripomínali, že tu nežijú nežné kvetinky ale skutočné hrdinky.

Zdvihla pohľad a pozrela sa na sklenené schody. Najskôr si pomyslela, že tam stojí socha, ktorá vyzerala veľmi skutočne. Až keď sa tá dokonalá ženská socha pohla, došlo jej, že je živá. Samozrejme počula o hrdinke Kastiji z Pánskeho vršku. Vraj išlo o najkrajšiu vlčiu, aká kedy bola stvorená, no myslela si, že sú to len rozprávky, alebo preháňanie starej generácie. Nebolo. Kastija nevyzerala ako niekto skutočný. Dotýkala sa skleneného zábradlia a usmievala sa na ňu. Tmavohnedé, husté a kučeravé vlasy jej padali na telo odeté do bledomodrej látky – absolútne sa hodila k tomuto miestu. Výrazne pery mala pokryté červeným rúžom a zlaté oči orámované čiernou linkou.

Vedľa nej sa zjavila o čosi nižšia a smrteľnejšia žena. Bolo na prvý pohľad jasné, že je slepá. Pozerala sa úplne inam a len pomocou uší sa orientovala v priestore. A samozrejme tou paličkou, ktorú obratne držala v rukách, a ktorá mohla slúžiť aj ako zbraň. „Vítame ťa, sestra!" prehovorila Ainna.