Avara si nemyslela, že priplávali k brehu, ako to označoval Dak s Irel. Nie, ona by to skôr nazvala totálnym stroskotaným a uviaznutím. Ich loď sa zasekla o dno. Vydalo to príšerný zvuk. Vedela, že loď zničili. Nikdy nemali priplávať tak blízko. V tom šoku a radosti z toho, že predsa vidia pevninu, ich vôbec nenapadlo, aby spustili kotvu a malý čln. Nie, chceli byť už čo najskôr na pevnine, aby našli vodu a mohli sa osviežiť. Na nič iné nemysleli.
Ona si ako prvá položila nohy na drevené zábradlie. Bola oblečená do veľkých neforemných vecí, ktoré našli po mŕtvych námorníkoch. Chytila sa Dakovej ruky a postavila sa. Udržala rovnováhu, spojila si ruky a vrhla sa dopredu. Za pár sekúnd skončila vo vode. Bola teplejšia ako u nich doma. V okolí nebol žiaden sneh, len na nich pálilo slnko. Tu bolo iné podnebie, čo bolo pre Avaru také zvláštne. Predsa neplávali až tak ďaleko a svet sa stihol až takto veľmi zmeniť?
Po nej skočili do vody aj ostatní. Bojovali s vlnami a snažili sa doplávať až na breh. Nikde v okolí nevidela mólo alebo nejaký prístav. To znamenalo, že sa predsa stratili. Chcela aby priplávali k mólu, ktoré viedlo do ďalekej spojeneckej svorky Modrej lagúny. Nevedela kde boli a ani kade majú pokračovať v ceste. Isté bolo len to, že už viac nebudú stratení na mori.
Položila si nohy na žeravý piesok a snažila sa kráčať. Neobhliada sa za Irel a Dakom. Mohli by sa od vysilenia utopiť a ona by im nemohla pomôcť. Nevrátila by sa po nich, pretože zbadala tieň. Pozorným sluchom započula, že v okolí tečie maličký potôčik. Netušila ako bol ďaleko a či ju zmysly miatli. Cítila potrebu sa osviežiť.
Jej nohy sa dotkli tieňu. Avara klesla na kolená a otočila hlavu. Prišiel k nej Dak. Irel dlhšie bojovala s vlnami a hlbokou vodou, no už aj ona kráčala po žeravom piesku. Predtým boli všetci traja bieli ako sneh. Neboli zvyknutí na slnko a nedostali veľa príležitostí na opaľovanie. Teraz, keď sa na nich pozerala, boli červení ako paradajky. Sama si obzrela zhorené ruky. Mala najhoršiu farbu. Avarina pokožka nebola zvyknutá na tak prenikavé slnko. Už odmalička, od samotného bábätka, podedila vzhľad po exotickej matke. Bola celá biela. Nie tak obyčajne ako ostatní miestni vlci, ktorí žili v samom snehu. Nie, ona bola totálne celá biela – od jej bielych vlasov, až po tie biele maličké chlpy, ktoré sa jej zjavovali na nohách. Ani mihalnice nemala čierne, ako ich mali ostatné dievčatá. Bola stavaná na život v tieni, do ktorého mala prinášať kúsok bielej farby.
„Myslíte si, že nás niekto uvidel?" spýtala sa Irel, ktorá k ním dokráčala a rovnako ako Avara sa hodila na zem. Dak zostal stáť a veľmi nervózne sa pozrel dopredu. Avara tiež potočila hlavu. Uvidela zvláštne stromy. Pochopila, že cez tú zeleň sa len tak nedostanú. Pochybovala, že tadeto prešli nejakí ľudia alebo vlci. Nachádzali sa uprostred hlbokých zvláštnych lesov.
„Tu? Pochybujem. Tu natrafíme jedine na divé šelmy. Čo je to za zvláštny les?" spýtala sa Avara.
„To nie je les," povedal z ničoho nič vyplašený Dak. „Toto je džungľa! Mali by sme sa vrátiť do lodi a skúsiť ju oboplávať," navrhol. Obe dievčatá sa na neho zmätene pozreli. Irel sa uškrnula, myslela si, že len žartuje. Avara sa stihla pozrieť aj na zakliesnenú loď.
„Ak dokážeš pohnúť s tou monštruóznou vecou, tak ti dám moju poslednú zlatku," vyzvala ho. Ako keby si aj Dak uvedomil, že loď bola v zničenom stave.
„V džungli nás zabijú!"
„Prečo? Vieme sa predsa vyhnúť lesným zvieratám. Odmalička sme trénovali," namietala Irel.
„Lenže toto nie sú lesné zvieratá. Džungľa je plná jedovatých bytostí a nebezpečných ciest. Nikdy sa z nej nevymotáme."
„Myslím si, že preháňaš," odvetila mu Avara.
أنت تقرأ
Zlomený vlk✔
مستذئبMorisa po celý život verila, že ju vlčí bohovia, Najvyšší, milujú a pripravili si pre ňu slávny život, aký žili len vyvolené vlčie hrdinky - členky Rádu Luny. Predsa je dcérou bety a samotný alfa má o ňu záujem. Je nespútaná, nevšedná a dokáže komuk...