Zlomený vlk✔

11. Kapitola

Ach, neviem ti ani len povedať, ako dlho som uvažovala nad tým, čo ak by sa to stalo inak. Aký by bol môj život, keby som nespoznala Radixsa. Čo by sa so mnou stalo, keby moja láska k rodine vyhrala nad putom, ktoré ma nútilo byť neustále s ním a milovať ho. Možno ak by som ho požiadala ešte o rok, tak...

Nie, nemohla som sa takto mučiť. Niektoré veci sa nedajú vrátiť späť. Život nám iba občas dáva druhú šancu. Popravde úprimne verím v to, že mne tú druhú šancu dal. Aj keď v podobe, v ktorej som ju nechcela a odmietala som ju. No predsa keď som zostarla som si uvedomila, že som v tú noc bola nie len tá najväčšia nešťastníčka pod hviezdami, ale aj vskutku obrovský šťastlivec.

Najvyšší sa o mňa postarali, aj keď to spravili takým drsným spôsobom.

Videli sme sa až vo februári. Ten čas uletel veľmi rýchlo. Keď som sa s Radixsom lúčila, obávala som sa toho kedy sa opäť uvidíme. Plakala som. Myslela som si, že čas bez neho bude zdĺhavý a neľútostný. No ani som sa nenazdala a rýchlo uletel. Dovtedy mi prišlo všetko tak príliš fádne. Nič ma nebavilo a len som sa prechádzala po sídle a zbytočne som existovala. Gayle ma občas podpichol, avšak zväčša sa mi vyhýbal. Nemala som ani silu ísť za ním a snažiť sa udržať naše kamarátstvo. Miesto toho som štekala po slúžkach a kárala ich za každú smietku. Stala som sa tyrankou, zatiaľ, čo som čakala na môjho vyvoleného a pripravovala som sa na život po jeho boku.

No predsa som myslela aj na čosi iné.

Keď som sa vrátila do svojej svorky, pochopila som, že neopustím len rodičov a moju rodinu, ale aj doterajší život. Nebudem denne vidieť Gayla a so Sitkou som sa musela rozlúčiť. Kto ma bude chodiť budiť? Dokonca som si zvykla na Aniku a dovolila som jej, aby ma ráno česávala. Tie jej ruky, och, neskutočne mi budú chýbať. Možno mala matka pravdu a mali sme počkať. Opäť som behávala za bratmi a chcela som s nimi tráviť čas. Vedela som ako to v našom svete funguje. Lenže vzdať sa všetkého? Až vtedy som si uvedomila aká je rodina vzácna a ako veľmi milujem súrodencov. Milovala som Radixsa, bol predsa mojou spriaznenou dušou, s ním som však nevyrastala. On sa so mnou nebil, neťahal ma za uši a nenosil mi čerešne. To bratia ma ťahali za vrkoč a smiali sa so mnou. Boli mojou neoddeliteľnou súčasťou. Museli však zostať tu, kde ich nebudem môcť sledovať pri tom, ako sa zamilujú. Nebudem už ich poradkyňa a nedokážem ich chrániť pred mrchami. Aspoň, že existovala malá pravdepodobnosť, že aj Anika sa zamiluje do vlka z Čierneho mesiaca a opäť sa znova uvidíme a budeme bývať pod jednou strechou.

Mama mi pokupovala veci do domácnosti a pripravila ich, aby som sa mohla presťahovať. Bola som jej najmladšia a predsa o mňa prichádzala ako o prvú. Len veľmi ťažko sa s tým zmierovala. Považovala ma za jej dieťa a ja som sa aj tak cítila. Náhle som nechcela byť dospelá a zodpovedná. Možno, keby sme rok počkali... Nie, hneď som nad tou myšlienkou pokrútila hlavou. Nemohla som. Sľúbila som sa Radixsovi a musela som to aj dodržať. Nemala som právo žiadať o odklad. Predsa už mi doprial dva roky s rodinu, aby som pri nich mohla dospieť. Mal plné právo si ma zobrať omnoho skôr. Hrdinovi sa nehovorilo nie.

A tak prišiel február. Veľa vlkov sa sťahovalo práve k nám, aby podstúpili rituál. Po prvý raz bol medzi nimi aj môj drahý. Čakala som ho zababušená a z diaľky som mu kývala. Keď som uvidela jeho nadšený výraz, všetky starosti mi vyfučali z hlavy. Existovali sme len my dvaja a puto, ktoré nás doživotne spojovalo a aj spojovať bude. Náhle sa mi už nechcelo čakať. Rodina mi vyšumela z hlavy a prázdne miesto naplnila jeho vôňa a pocit ochrany.

Radixs ma pevne zovrel v náručí, mierne nadvihol a pobozkal. Znova som bola šťastná. Privítali sme sa ako sa patrilo. Nič nás nedokázalo rozdeliť. Spoločne sme si z ostatných robili srandu a nedbali sme na to, čo si o nás druhí pomyslia. Podonášal mi kopec vzácnych darčekov a dokonca mi dal na krk starožitný náhrdelník, ktorý sa dedil v jeho rodine. Už som sa začala cítiť ako jeho žena.