Zlomený vlk✔

34. Kapitola

Avara nevstúpila do sídla plného radosti a šťastia, keďže sa im podarilo utiecť a ešte vyhnať aj nepriateľov, no do totálneho chaosu, smútku a preplnenosti? Presne tak by to nazvala. Zistila, že ich v lese hľadá skupinka vlkov. Isto rýchlo zachytia ich stopu a vrátia sa do sídla.

Jeden z bojovníkov z Pánskeho vŕšku, jej ponúkol plášť aby nemusela chodiť nahá. Preto iba v ňom celá zakrvavená, zašpinená, no predsa živá, vbehla do domu. Vo dverách sa zrazila s alfom Norom

Zastavil sa pri nej aj keď bolo jasné, že ide za zverencami. Prezrel si ju od hlavy až po päty. Musel z nej cítiť zmiešanú krv, zvratky a naozaj dlhú noc, ktorú prežila. Áno, prežila. Dokonca bez vážnych zranení, čo mu nemohlo ujsť. „Teta Anika sa o teba veľmi bojí," povedal jej. Jeho hlas bol chladný. Avaru šokovali slová, ktoré si zvolil. Nikdy si nevšimla, že by sa rozprával s Anikou, no ona bola prvá, ktorú jej spomenul. Položila si na neho špinavú ruku.

„Kde sú všetci?" spýtala sa. Samozrejme, že tým nemyslela nižších vlkov, ktorí sa už teraz dohadovali ako pôjdu prekontrolovať hranice, aby im absolútne nikto neušiel. Vytvorili si menšie skupinky a na mape si ukazovali aké veľké územie musia pokryť. Dokonca započula, že si aj určujú hliadky. Chceli udržať hranice v bezpečí, pokým sa ich velitelia nevrátia k veleniu. Nechceli sklamať Radixsa.

Avara tým myslela svoju rodinu. „Sú pri Katarovom tele. Zomrel, Avara. Preto by si tam mala ísť a vyjadriť úprimnú sústrasť otcovi a novému alfovi."

Počula správne? Isto sa jej to len zazdalo, alebo sa on veľmi mýlil. Lenže prečo tvrdil niečo také hrozné, keby to nemal potvrdené?

Zostala strnulo stáť a hľadieť na neho. Náhle opäť cítila všetky emócie. Mal by ju zachvátiť smútok, no najviac pocítila šok a neverila tomu. „To nie je možné. Pred hodinou som ho videla, živý odkráčal do bezpečia. Zachránili sme ho, oni ho predsa nezabili. Dokázal kráčať! Síce s pomocou, ale držal sa na nohách!" krútila prísne hlavou.

Katar nebol len tak nejaký alfa, bol najstarší. Patril medzi symboly. Bol to skvostný muž, odvážny veliteľ a milujúci samozvaný, starý otec, ktorý mal vždy pre ňu pekné slovo a tiež sa nikdy nespýtal na jej pôvod. Povedal, že bude mať vždy miesto v Čiernom mesiaci. Avara si prisahala, že keď ešte potrénuje, tak bude chodiť aj za ním. Chcela ho počúvať a učiť sa od neho. Predsa mal ešte toho toľko, čo jej mohol odovzdať a sľúbil, že ju naučí všetko čo bude chcieť vedieť.

Vychoval jej otca a Carlu. Spájal ich svorky. Všetci ho uctievali a teraz bol mŕtvy?

„Hovorí sa, že mu zlyhalo srdce. Keď sa vrátili, tak bol veľmi slabý. Hneď si ľahol do postele a dvadsať minút po ich príchode zomrel. Povedala to tvoja matka. Bola s ním, keď si Barka po neho prišla. Bol to však skvostný bojovník a vodca. Dožil sa krásneho veku, Avara. Síce môžeš preliať slzy, no mala by si oslavovať všetko čo dokázal a toho bolo veľa. Choď, dieťa." Prešiel von, avšak nezabuchol za sebou dvere. Avara sa stále ani nepohla. Kam mala ísť? Tešila sa z toho, že je doma. Chcela povedať Radixsovi o prvom víťazte. Zdôveriť sa s tým ako sa cítila, keď zabila toho chlapa. No teraz nič z toho nebolo dôležité. „Mimochodom!" mierne na ňu zvýšil hlas Noro, aby ho počula. „Odkáž tvojej mame, že som rád, že v tú noc prežila." A opäť sa otočil chrbtom a išiel rozkazovať.

V tú noc. O ktorej noci to hovoril? Keď sa jej mama dokaličila a skončila chromá? Avara zahnala jeho poslednú vetu a pobrala sa smerom k schodom.

Sedela som vo vozíku a potichu som sledovala Radixsa, ktorý obliekal Katara do vznešenejšieho úboru. On sa ešte neprezliekol. Neprehovoril jediné slovo, len sa so mnou zvítal, utíšil nášho syna a povedal mi, že jeho muži už hľadajú Avaru. Ani mi len nenapadlo mu vyčítať, že aj on nešiel. Nie keď vyzeral tak zničene. Chcela som mu aspoň trošku pomôcť a preto som sa odvážila ošetrovať Katara. Nemohla som ani len tušiť ako sa to skončí. Katar mi zomrel v náručí a ja som sa cítila tak strašne vinná! Mohla som spraviť niečo, čím by som ho dokázala zachrániť?