Zlomený vlk✔

27. Kapitola

Drahý verný narušiteľ, ani neviem čo by som mala napísať. Ako by som ti dokázala vysvetliť to, čo som cítila, keď som hľadela na Radixsa? Nebolo to prvotné pobláznenie, ktoré ma zachvátilo, keď som mala osemnásť rokov. Už viac som ho nebral za samotného Najvyššieho, ktorý mi vstúpil do života. Nie! Radixsova duša, bola mojou dušou. Síce sme sa osem rokov nevideli, no akonáhle ku mne pristúpil, nadviazali sme tam kde sme skončili pred mojím zranením. Bolo to tak ľahké a prirodzené, až ma to k smrti vystrašilo.

V tej chvíli som si totižto uvedomila, že nezáleží na tom čo sa so mnou stane, akú ďalšiu ranu mi uštedrí život, koľko času prejde – či len týždeň alebo veľa rokov, aj tak ho budem už na veky vekov milovať. Presne tak ako to chceli Najvyšší.

Slnečné lúče prenikli až do mojej izby, pretože včera som si nezastrela závesy. Osvietili celú moju izbu. Pripomenuli mi, aby som prestala ležať a vstávala. Skoro všetci členovia stávali ešte pred východom slnka, alebo po stretnutí nešli ani spať, pretože by sa im to neoplatilo. Dcéruška bety sa však usmiala, natiahla som si ruky a nahlas som si zívla. Spalo sa mi tak príjemne ľahko. Už dávno som sa nezobudila s pocitom na duši, že všetko je v poriadku. Avara bola šťastná, Nerly sa vrátil, moji súrodenci boli v sídle a konečne sme strela jeho. On bol opäť v rovnakom dome ako ja. Naše srdcia spoločne tĺkli a oči mal len pre mňa. No kto by mi mohol vyčítať, že som si aspoň na moment dovolila sa opíjať týmto veľkolepým pocitom, ktorý som nezažila od mojich dievčenských rokov? No keď som otvorila oči a všimla som si, že na opačnej strane mojej posteli, nie je na stene pribitý známy list, na ktorý som dennodenne hľadievala, tak som sa zobudila do skutočnej reality. Spomenula som si na Radixsovu tvár a pichlo ma pri srdci. Chcela som vedieť, že je v poriadku a že sa mu nič nestalo. Opäť som ho zranila, aj keď tento raz to nebolo naschvál.

Prespala som raňajky, čiže som musela vydržať jedine do obeda. Nebola som hladná, len tak zvláštne nervózna. Musela som včerajší záver dňa tak pokaziť? Celú polhodinu som si nadávala do hlúpych kráv. Následne som sa snažila chabo sama seba pred sebou obrániť a pripomenúť si, že som neočakávala, že už v prvý večer skončí v mojej izbe. Prekrútila som nad sebou očami. Nie, bola som proste krava a sľúbila som si, že ak aj ten list dostanem naspäť, tak ho už nepovesím na stenu. Plánovala som ho zatvoriť do nočného stolíka. Potrebovala som si ho nechať, no už som ho nemusela mať na očiach. Aj z tejto detinskej úchylky som mala dávno vyrásť.

Moje dvere do izby sa rozrazili a ladným krokom ku mne prišla Sitka. Mala na sebe stále šaty zo včerajška, vlasy mierne rozcuchané a zjazvenú tvár schovávala pod čipkovaným závojom. Priniesla so sebou aj vôňu kvetov – žeby sa opäť až doteraz prechádzala po záhrade? Netušila som ani či je unavená, pretože počas celej jej rýchlej návštevy, v ktorej mi pomohla sa obliecť do najlepších šiat, si ho nedala dole. Ako keby sa ponáhľala. Možno do postele? Alebo niekde inde? Ale bola som rada, že sa na mňa nevykašlala.

Kde bola Anika? Neprišla ma vytiahnuť z postele. Popravde som vôbec netušila o koľkej odišla zo stretnutia a išla spať. Možno som sa jej mala viac venovať. No moju ignoráciu mi predsa nemôže vyčítať, či? Prišiel Radixs! Samozrejme, že som nemala na ňu čas. Nemohla som sa jej ani spýtať, prečo tak smutne sedela za tým stolom.

Náhle som prepadla panike. Bola tu dosť veľká pravdepodobnosť, že možno porušil svoje slovo a odišiel zo sídla. Predstavovala som si ako vzal ten prekliaty list a išiel zabiť sestru. Odišiel, neodišiel? Išiel si to s Carlou vyrozprávať osobne, alebo jej proste napísal list? Tá nevedomosť ma ničila.

O čosi neskôr som sa upokojila, keď som na chodbe započula zvučný smiech a spoznala známe kroky. O pár sekúnd na to Avara rozrazila dvere a vstúpila do mojej izby. Priniesla so sebou zaujímavú vôňu – nedala by sa označovať za závratne príjemnú, skôr prírodnú. Najskôr sa ozvala: „Mama, musíš ísť s nami!"