Zlomený vlk✔

18. Kapitola

Anika mi doniesla kvety. Nebolo to v ten týždeň prvýkrát. Každé ráno ku mne prišla, rozostrela závesy a donútila ma očesať sa. Ukazovala mi kopec účesov čo som mohla skúšať a pod ruku mi strčila novú knihu. „Mali by ste sa porozprávať," začala. Nikdy to nevzdala. Najskôr som reagovala hnevom. Nenaznačovala len môj rozhovor s Gaylom. Zaprela som sa a neprehovorila som ani s rodičmi. Nemali to robiť. Už som nebola to malé decko, ktoré malo len držať hubu a poslúchať. Mala som právo na vlastný život.

V kúte boli stále potrhané listy, ktoré som písala a od hnevu ich aj zničila. Pohrávala som sa s myšlienkou, že mu napíšem. Prezradím čo sa stalo a ospravedlním sa mu za ignorovanie. No hnev odznel. Nebolo by to správne. Vyhnala som ho. Prinútila som ho odísť a teraz by som chcela, aby sa vrátil späť a všetkých tu prizabil? Nie, nemohla som. Nedokázala by som sa mu pozrieť do očí. Možno som predsa nebola natoľko stará, aby som dokázala čeliť svojej minulosti. Dokázala som sa schovávať pred všetkými.

„Trápiš ich," povedala v to ráno Anika. Tento raz som sa len zasmiala.

„Rada by som vymenila ich trápenie za to moje," odvetila som jej a už viac som to nekomentovala. Oni neboli tí, ktorí boli zradení. Rodičia a Gayle neboli zmrzačení. Mali život a budúcnosť – mohli mať veľkolepú slávu a šťastie. To sa o mne nedalo povedať. Najvyšší mi vzali moje nohy, no moji najbližší mi vyrvali srdce. Bola som melodramatická? Azda aj hej. Avšak aby som sa ospravedlnila, tak v živote mi zostalo málo potešenia a depresia nikdy neodišla. Len čakala na to pokým ma niekto zrazí. Netušila som, že to budú oni.

Ale Anika to dlho neriešila. Vždy len prehodila vetu, no nechala ma na pokoji. „Vľavo máš dva listy," oznámila som jej a ukázala som na menšiu kôpku ešte zabalených listov. Žiaden som nečítala, nechala som ich len pohodené. Aj tak neboli moje. Patrili súrodencom.

„Čo tu robia?" spýtala sa nervózne. Pustila moje vlasy a naklonila sa, aby ich uchopila. Hodila na stôl listy pre Dreja a Milora. Nechala si len tie, ktoré mali patriť jej. Prečítala si odosielateľa. Samozrejme som vedela kto jej píše. Keď si uvedomila, že listy sú zatvorené, tak sa trošku uvoľnila.

„Takže stále si v kontakte s alfom Norom?" nemohla som si odpustiť tú podpichovačnú otázku. Prišlo mi to ako včera, keď som ju vysmievala a porovnávala som ho s Radixsom. Spomenula si na to aj ona?

„Občas si píšeme. Prečo máš naše listy?" opäť naliehala aby som jej odpovedala. Túžila zmeniť tému. Mala som jej vyhovieť? Možno by som ju mohla trošku potrápiť.

„Pretože odkedy praskol ten škandál, tak asi si to niekto odskákal. Chodia mi všetky vaše listy. Očividne mi chcú hentí zradcovia dokázať, že už mi žiaden neschovajú."

„Mohla by som ťa poprosiť aby si tie moje nečítala?" zašepkala. Uvidela som v jej očiach paniku.

„Nikdy by som to nespravila, Anika." To bolo klamstvo. Stará Morisa by ich otvorila, všetky prečítala a potom by som sa jej mesiac vysmievala. Pripomínala by som jej trápne frázy, ktoré by som sa naučila naspamäť. Mučila by som ju. Vždy som ju mučila. „Rešpektujem tvoje súkromie. Mohla by si sa mi však zdôveriť. Však vieš ako mladšej sestre, ktorá bude aj tak držať hubu, pretože aj tak to nebudem mať komu povedať."

„Mori, ty máš kamarátov."

„Mám presnejšie dvoch kamarátov," dodala som.

„Mám ho rada. Je to skvostný muž, s ktorým by som mohla byť v budúcnosti šťastná," z ničoho nič sa ozvala a odpovedala mi. Šokovalo ma to.

„No ani sa ti nečudujem, je to predsa alfa. Mala by si sa ako prasa v žite."

„Prečo to vyslovuješ takým zvláštnym tónom? Netešíš sa so mnou? On ma má tiež rád."